Emma Bovaryová sa nudí a sníva
snívaním a končí opustená, zadlžená a zneuctená. Pani Bovaryová sa stala typom ženy rojčivej a nepraktickej a dala meno bovarizmu, t. j. chorobe vôle, ktorá nevie zamerať cit správnym smerom.
Ilúzie, ktoré Emma Bovaryová do manželstva vkladala, sa zakrátko rozbili. Priemerný vidiecky lekár nenaplnil predstavu výnimočného manželského šťastia, ktoré v sebe živila už ako kláštorná chovanica, hltajúca sentimentálne romány. Jej ašpirácie na hlboké citové putá a nevšedné zážitky, ktoré sa majú naplniť v ľúbostných dobrodružstvách, tiež čoskoro zlyhajú. Nadobudnú podobu cudzoložstva a zmyselnej vášne, citového a zmyslového zotročenia a poníženia.
Začali sa zasa milovať. Často i za bieleho dňa mu Emma zrazu napísala; potom cez okno kývla Justinovi, on si rýchle odviazal zrebnú zásteru a bežal do La Huchette. Rodolphe prišiel, a to len preto, aby mu povedala, že sa nudí, že má odporného muža a strašný život!
„Nuž a či ti ja v tom môžem pomôcť?" zvolal raz netrpezlivo.
„Ach, keby si chcel!..."
Sedela na zemi, pri jeho nohách, s rozpletenými vlasmi a so zahmleným pohľadom.
„A ako?" spýtal sa Rodolphe.
Vzdychla:
„Išli by sme žiť inde... niekde..."
„Ty si naozaj zošalela!" povedal so smiechom. „Vari je to možné?"
Aj inokedy sa k tomu vrátila; robil sa, akoby nechápal, a začal hovoriť o inom.
Nerozumel, že v čomsi takom jednoduchom, ako je láska, môže byť toľko zmätku. Ona však mala príčinu, dôvod a akoby ju čosi podporovalo v jej oddanosti.
Odporom k mužovi jej neha vskutku zo dňa na deň vzrastala. Čím väčšmi sa oddávala jednému, tým jej bol druhý protivnejší. Nikdy sa jej Charles nezdal taký nepríjemný, jeho prsty také hrubé, duch taký ťažkopádny, spôsoby také nevyberané, ako keď bola zasa pri ňom po schôdzkach s Rodolphom. Vtedy, tváriac sa ako cnostná manželka, až horela, keď si pomyslela na hlavu, na ktorej sa vlnili čierne vlasy do kučery na ohorenom čele, na mohutnú a zároveň takú elegantnú postavu, slovom, na muža, čo mal toľko rozvahy i vášnivých túžob! Pre neho si pilovala nechty starostlivo ako cizelér a nikdy nebolo dosť krému na pleť, ani pačuly na vreckovky. Ovešiavala sa náramnicami, prsteňmi, náhrdelníkmi. Keď mal prísť, vkladala ruže do dvoch veľkých váz z belasého skla a upravovala byt i seba ako kurtizána, čo čaká knieža. Slúžka musela neprestajne prať bielizeň, Félicité sa celý deň nepohla z kuchyne a Justin, ktorý jej bol často spoločníkom, sa díval, ako pracuje.
Lakťom sa opieral o dlhú dosku, na ktorej hladila, a dychtivo si prezeral všetky tie ženské vecičky, porozkladané dookola: ľanové spodničky, šatôčky, golieriky a nohavičky s tkaničkou, v bokoch široké a dolu zúžené.
„Načo je toto?" spytoval sa chlapec a dotkol sa krinolíny alebo sponiek.
„Vari si nikdy nič také nevidel?" smiala sa Félicité. „Ako keby to tvoja pani, pani Homaisová, nenosila!"
„No veď áno! Pani Homaisová!"
A dokladal zadumane:
„A či je to taká dáma ako vaša pani?"
Ale Félicité sa namrzela, že sa jednostaj okolo nej krúti. Bola o šesť rokov staršia a začal jej dvoriť Théodore, sluha pána Guillaumina.
„Daj mi pokoj!" vravela, odkladajúc hrnček so škrobom. „Choď radšej tĺcť mandle; stále sa tmolíš okolo ženských; počkaj, kým ti nenarastie brada a nemiešaj sa do toho, chlapčisko mizerné."
„Nože sa nehnevajte, idem namiesto vás vyčistiť jej topánky."
A hneď vzal z rímsy kozuba Emmine topánky, celé zablatené - blatom zo schôdzok - ktoré sa mu pod prstami mrvilo, a pozeral, ako sa prach zvoľna dvíha v slnečnom lúči.
„Či sa len bojíš, aby si ich neodrel!" povedala kuchárka; ona sa veru s nimi toľko nebavila, keď ich čistila, lebo milosťpani jej ich nechala, len čo bola na nich látka trochu ošúchaná.
Emma mala plnú skriňu topánok, a preto nimi mrhala a Charles si nedovolil ani najmenšiu poznámku.
Práve tak vyplatil tristo frankov za drevenú nohu, lebo podľa jej mienky sa patrilo, aby ju Hippolytovi daroval. Kolík na nej bol obložený korkom, zhyby pérové a celý zložitý mechanizmus bol v čiernej nohavici a na konci mal lakovú topánku. Ale Hippolyte sa neopovážil chodiť každý deň na takej krásnej nohe a poprosil pani Bovaryovú, aby mu obstarala druhú, obyčajnejšiu. Lekár, pravdaže, zaplatil aj tú.
A tak sa paholok pomaly zasa vrátil do roboty. Behal po dedine ako kedysi, a keď Charles počul z diaľky rázne klopkať na dlažbe jeho drevenú nohu, chytro sa pustil druhou ulicou.
Obstarať nohu sa podujal pán Lheureux; mal tak príležitosť navštevovať Emmu. Zhováral sa s ňou o nových zásielkach z Paríža, o tisícorakých zaujímavostiach pre ženy, bol veľmi úslužný a nikdy nežiadal peniaze. Emma podľahla ľahkej možnosti uspokojiť si všetky rozmary. Tak chcela darovať Rodolphovi prekrásny jazdecký bičík, ktorý mali v Rouene v obchode s dáždnikmi. Pán Lheureux jej ho po týždni položil na stôl.
Na druhý deň prišiel k nej s účtom na dvesto sedemdesiat frankov a niekoľko centimov. Emma bola vo veľkých rozpakoch: všetky zásuvky na písacom stole boli prázdne; boli dlžní za vyše dva týždne Lestiboudoisovi, za dva štvrťroky slúžke a ešte za všeličo iné a Bovary netrpezlivo čakal peniaze od pána Derozeraysa, ktorý každý rok platieval okolo svätého Petra.
Sprvoti sa jej podarilo Lheureuxa slušne odbiť; nakoniec stratil trpezlivosť; vymáhajú od neho peniaze, celý kapitál má v obehu, a ak sa mu nevráti aspoň niečo, bude si musieť vziať späť všetok tovar, čo jej dodal.
„Tak si vezmite!" povedala Emma.
„Ale, to bol iba žart! Len za bičíkom je mi ľúto. Namojveru, budem si ho od pána manžela pýtať."
„Nie, nie!" namietla.
‚Aha, už ťa mám!' pomyslel si Lheureux.
A keďže sa utvrdil vo svojej domnienke, odišiel, hvízdajúc si ako zvyčajne, a polohlasne si opakoval:
„Dobre, uvidíme! Uvidíme!"
Premýšľala, ako sa z toho dostať, keď vošla kuchárka a položila na kozub malý balíček v belasom papieri od pána Derozeraysa. Emma sa naň vrhla, otvorila ho. Bolo tam pätnásť napoleonov. To stačilo na účet. Začula Charla na schodoch, hodila zlato do zásuvky a vytiahla kľúč.
O tri dni sa Lheureux zasa zjavil.
„Idem vám navrhnúť dohodu," povedal. „Keby ste namiesto dohovorenej sumy chceli..."
„Tu je!" povedala a vložila mu do ruky štrnásť napoleonov.
Obchodník bol ohromený. A tak, aby zakryl sklamanie, rozplýval sa v ospravedlneniach a ponukách služieb, ale Emma všetko odmietla. Potom si ešte chvíľu ohmatávala vo vrecku zásterky dve päťfrankové mince, čo jej vydal. Sľubovala si, že si bude sporiť, aby neskoršie vrátila...
‚Ale čo!' pomyslela si. ‚Ani na to nepomyslí.'
Okrem bičíka s pozláteným gombíkom dostal Rodolphe pečatidlo s nápisom: Amor nel cor,1 ďalej šerpu, aby si dal urobiť šál, a napokon puzdro na cigarety, celkom také, ako bolo vikomtovo, čo Charles voľakedy zdvihol na ceste a Emma doteraz opatrovala. Dary ho ponižovali. Niekoľko ráz odmietol: nástojila a Rodolphe nakoniec poslúchol, ale zdala sa mu tyranská a veľmi dotieravá.
