Maroš Kramár: Nie som mechanická myš

. Slovenské ženy tohto dlhoročne starého mládenca oblietali a aj ovenčili titulom najsexi muža.  Momentále hrá v šiestich inscenáciách bratislavských divadiel a v Nitre hosťuje v predstavení S láskou sa neradno zahrávať. Už sa s ňou ani on nezahráva. Maroš Kramár sa stal manželom a otcom.

Ešte pred pár rokmi ste sa krútili okolo dievčat, teraz sa krútite okolo rodiny. Je to ťažký prerod, keď sa z herca s povesťou playboya stane otecko?
Ani nie. V postate som rád, že som dospel tam, kam som dospel. Vyplynulo to samo.

Po Tamarke sa teraz tešíte aj Timurovi. Plánujete družinu?
Nuž, mama mojich detí povedala, že ak chcem družinu, aby som ju robil už inde. Takže vlastne to mám zlegalizované, už len nájsť tie ďalšie matky. (Smiech.)

Zmenil sa príchodom detí denný režim aj pre vás, či len manželke?
V každom prípade áno. Dlho som si už dobre nepospal. Som spachtoš, ľúbim spať, a to sa pri deťoch nedá. Ranné vstávanie riadia deti a aj to, akú tolerantnú náladu má moja manželka. Keď toho na ňu nie je veľa, postará sa o deti sama. Tamarka už je schopná spať do ôsmej, s Timurom je to horšie.

Vstávate aj v noci, ak sa deti rozplačú?
Viac vstáva Nataša, ale aj ja sa snažím. No nemám mlieko, takže s malým toho veľa nevyriešim. (Smiech.)

Váš otec bol herec, vy ste herec. Tešili by ste sa, keby sa niektorí z vašich potomkov "potatil"?
Keby sa im darilo tak ako mne, určite by som bol rád. Herectvo je u nás dosť nevďačné povolanie. V súčasnosti nie je veľa možností. Hercov, ktorí skončia štúdium je mnoho a málo sa ich dostane na vrchol. Každého cieľom je stať sa slávnym, populárnym a uznávaným. Získať pekné príležitosti a úlohy sa podarí iba malému počtu ľudí. Preto je medzi hercami oveľa viac nešťastných ako šťastných jedincov. Ak by sa raz moje deti rozhodli pre herectvo, asi by som ich odhováral. Ale rozhodnúť sa budú musieť nakoniec aj tak sami.

V čom bolo to vaše najväčšie šťastie?
Obsadzovali ma už ako dieťa. Osvedčil som sa, a preto prichádzali ďalšie ponuky. Plynulo to samé. Mnoho detských hviezd v herectve nepokračovali, ich sláva vekom zanikla. To sa mi, našťastie, nestalo. Škoda len, že dnes mám menej príležitostí na hranie a viac na moderovanie. Keby to bolo opačne, určite by som nemoderoval.

Ste Čertom v Na skle maľovanom aj narkomanom v Rapošovej Susanne. Čo ste radšej - muzikálový herec, sladký milovník alebo uprednostňujete činohru?
Je mi to jedno. Stačí, aby bola hra kvalitne napísaná a aby mi postava dala možnosť rozohrať ju. Som rád, že sa môžem prejavovať vo všetkých týchto polohách. V repertoárových divadlách si večer čo večer zahrám inú postavu. To nám napríklad americkí herci závidia. My im zasa závidíme honoráre. (Smiech.)

Moderovali ste úspešného Reklamátora, ale na bilboardoch vás veľmi nevidno...
Pri Reklamátorovi som sa zoznámil s množstvom kvalitných a dobrých reklám. Bola to zaujímavá práca. A že nie som na bilboardoch? To je otázka peňazí. Oslovený som už bol.

So svokrom, pánom Nikitinom, si vraj rozumiete aj čo sa týka áut. Blíži sa jar. Plánujete nejakú spoločnú akciu?
Opäť v júni bude päťsto slovenských kilometrov. Teším sa na to. Aspoň dúfam, že sa to zrealizuje, keďže ide o nákladnú akciu a sponzorov ubúda. Veteránisti sa však v peknom počasí grupujú každé dva týždne.

Vaša rodina sa zväčšuje, kabriolet zrejme nestačí. Na čom teraz jazdíte?
Vlastním auto, do ktorého sa všetci pohodlne zmestíme. Aj s kočíkmi. Je to veľký chrysler - Grand Voyager. V poradí je to môj jedenásty voz. Prvým bol trabant - combi. Predstavte si, že to chodilo 110, všetkých som predbiehal. Mal som v ňom nasťahované všetko, lebo som prežíval obdobie, keď som nemal kde bývať. Veľmi rád na to spomínam. V Amerike som mal chryslera kabriolet. Ním som si splnil detský automobilistický sen, a teraz som sa k tejto značke vrátil kvôli priestoru.

Hráte biliard, kolky, šípky. Okrem toho ste spoločenský typ. Ktorú zo záľub ste najťažšie oželeli?
(Smiech.) Nikdy som sa tomu všetkému nevenoval. Na niektoré turnaje som prišiel iba náhodne, so záujmu. Nie som športovo založený typ. Trochu korčuľujem na kolieskových korčuliach, keď sa oteplí, vytiahnem kolobežku. Chystám sa však, keď deti povyrastú, že s nimi športovať začnem. Možno budem hrať častejšie tenis, bývam oproti kurtom. V detstve som kvôli filmovaniu nehrával ani len futbal.

V Krehkej nežnosti sa vám vraj splnil sen - hrať hlavnú úlohu so Zuzkou Tlučkovou. Aké máte ešte sny?
So Zuzkou hráme už druhé predstavenie. Vo Weste máme spolu Mandarínkovú izbu. Robí sa mi s ňou veľmi dobre, je to živá partnerka. To "živá" nezdôrazňujem náhodou. Existujú totiž herci, ktorým hovorím, že sú mechanické myši. Akoby boli na kľúčik a ak partner trochu vybočí, dezorientuje ich to  natoľko, že nie sú schopní reagovať. Zuzka smeč okamžite vráti.

Radi improvizujete?
Sem - tam. Ak sa to dá. Samozrejme, pri veľkých, ťažkých hrách je to trocha komplikovanejšie. V Krehkej nežnosti hráme iba dvaja, takže to visí iba na nás.

A čo tie sny?
Nemajú sa prezrádzať, pretože potom sa nesplnia.

Hráte v inscenácii Alica v krajine zázrakov, v muzikále Dobroland stvárňujete hvezdára Kométa. Akoby ste otcovstvom brali viac úlohy v hrách určených deťom...
To je náhoda. Možno je to aj tým, že tvorcovia vedia, že teraz som zameraný na deti. Mám k tým úlohám blízko, preto ma do nich obsadzujú.

Nedávno ste nakrúcali v Čechách...
Išlo o rozprávku Kráľovský sľub, kde už bohužiaľ nehrám princa, ale kráľa. V "šľachte" som postúpil o priečku vyššie. (Smiech.) V Čechách už snímku uvádzajú v kinách. Okrem toho som si tam zahral vo filme Denník šílené manželky, kde som stvárnil manžela Veroniky Žilkovej.

Čo vás teraz čaká, na čo sa tešíte?
Nemám rád zimu, a preto sa nesmierne teším na slnko, že začne byť trocha teplejšie. Dáme si do poriadku záhradku a vylezieme von s deťmi. Tým, že "robím deti", robím aj izby. V zime sme nadstavovali, v záhrade máme stavenisko. Musíme sa toho zbaviť a nasadiť trávu...

Autor: Barbora Laucká / Foto: Desana Dudášová