Líder Alphavillu Marian Gold. FOTO - ČTK
V roku 1954 sa narodil Marian Gold, spevák nemeckej legendy Alphaville. Presne o jedenásť rokov neskôr nakrútil režisér Jean Luc Godard film, podľa ktorého si kapela dala meno. Hneď na začiatku osemdesiatych rokov sa stala známou hitmi Big In Japan či Forever Young. Po takmer dvadsiatke albumov, remixov a sólo projektov Alphaville neprestáva hrať a v novej podobe sa 5. apríla predstaví aj na Slovensku v Trenčíne v rámci Miracle Healing Tour. Viac nám o tom v telefonickom rozhovore povedal MARIAN GOLD.
Dosiahli ste všetko, čo kapela môže - slávu, davy fanúšikov, peniaze. Čo vás ešte motivuje, aby ste koncertovali?
„Čudná otázka. Prinajmenšom to, že ma to stále baví. Mám dobrý pocit z toho, že môžem robiť to, čo chcem a nemusím prihliadať na to, aby naša hudba zarobila čo najviac peňazí. Koncerty chápem ako vývoj kapely a aspoň každé dva roky chcem na pódiu ukázať, čo sme robili v štúdiu. Vystúpenie je pre mňa akýmsi laboratóriom, v ktorom si môžem vyskúšať, ako fungujú nové postupy a idey, ako ich prijme publikum.“
Predstavíte teda na Slovensku aj novinky alebo len staré dobré hity?
„Bolo by trochu nudné, keby sme hrali len staré veci. Urobíme prierez celou tvorbou Alphavillu, ale zahráme aj nejaké novinky, ktoré sa onedlho objavia.“
Hovoríte o novom albume?
„Áno, pár pesničiek bude ukážkou z platne, ktorá vyjde asi na jeseň tohto roku. Sme tak v strede produkcie albumu.“
Čo myslíte, čo bolo v histórii úspešnejšie - vaša kapela alebo Godardov film Alphaville?
„(Smiech). Nikdy som o tom neuvažoval, zaujímavé. Ten film je pozoruhodný, podľa mňa je míľnikom vo filmovej histórii. Čo sa týka peňazí, kapela Alphaville bola asi úspešnejšia. Film nie je tak ľahko pochopiteľný ako popová skupina. Pred pár mesiacmi som si ho bol opäť pozrieť v Berlíne - a znovu som si povedal: to je niečo! My sme mali väčší úspech, ale zasa peniaze nie sú všetko.“
Patríte ku klávesovým kapelám osemdesiatych rokov, ale čo si myslíte o novej generácii elektronickej hudby?
„Zaujíma ma. Trochu ma zaskočilo, že ste nás zaradili do osemdesiatych rokov, podľa mňa sa naša hudba vyvíja stále, s ohľadom na to, čo je nové na scéne. Sú kapely, ktoré pre mňa symbolizujú elektornickú hudbu aj tu v Nemecku, no na druhej strane pod hlavičkou elektrohudby vzniká množstvo odpadu, hlavne v techne. V mnohom je to už len biznis vydavateľstiev, ktoré sú prirodzenými nepriateľmi hudby - nanešťastie. Ale keď sme začínali my, tiež sa našlo dosť odpadu, tak čo?“
Vnímate Alphaville ako kontinuálne fungujúcu kapelu alebo ste urobili comeback?
„O comebacku by sa dalo hovoriť, ak by sme sa načas stratili. Musím pripustiť, že už nie sme takí úspešní ako kedysi, no chceme byť takí úspešní, ako sa len dá. Comeback je niečo, čo už bolo a teraz je úspešné len vďaka tomu, že sa do módy vracajú osemdesiate roky. My však od osemdesiateho štvrtého roku chodíme takmer každý rok na turné. A na to sa vždy teším.“
A čo Duran Duran alebo New Order, toto tiež nie sú comebacky?
„Som veľkým fanúšikom týchto kapiel, takže ich budem brániť: Duran Duran je to isté, čo my - stále robia platne a New Order tiež. To len publikum o nich sem-tam málo počuje alebo ich vníma, len kým je okolo nich rozruch. Potom môžu robiť stále dobrú hudbu, len už nie sú takí úspešní. Duran Duran je dosť smutný príbeh, želám im len to najlepšie.“
Spoluzakladateľ kapely Bernhard Lloyd s vami už nevystupuje. Čo robí?
„Má svoju skupinu Atlantic Popes a asi píše novú hudbu. Ako zvyčajne, do koncertných plánov Alphavillu sa veľmi nestará, pretože je to plachý človek, introvert, ktorému je lepšie v štúdiu. Pódium nie je jeho svet.“
