Obálka je síce ružovučká, ale poézia skrytá v tomto útlom zväzku má ďaleko od predstáv, ktoré by ružová farba mohla navodzovať. Ani rozsah knižky Viery Prokešovej Ihla (vyd. MilaniuM, Dunajská Lužná 2006) ničím nenaznačuje, že ide o autorkin zobraný spis, zahŕňajúci celú jej doterajšiu básnickú tvorbu.
Prokešová debutovala v roku 1984 zbierkou Cudzia (dostala za ňu cenu Ivana Krasku), o štyri roky neskôr nasledovala Slnečnica a po nej ešte Retiazka (1992) a Pleť (1998).
Aj tie jednoslovné názvy niečo hovoria - autorka naozaj nepotrebuje veľa slov, aby povedala to, čo treba. V jej prípade o sebe. Prokešovej poézia je výsostne subjektívna a v tomto súhrnnom vydaní sa dá sledovať aj jej vývin. Niet v ňom prudkých výkyvov, ruptúr alebo skokov. Ani v témach, ani vo výraze. To však ešte neznamená, že ide o niečo jednotvárne alebo jednotvaré.
Od samého začiatku sa v jej poézii odohrávajú tiché zápasy o vlastnú identitu a istoty - najmä v oblasti partnerských vzťahov, ktoré sú veľmi krehké a často sú "len privítaním alebo rozlúčkou". Autorka doslovu Dana Kršáková píše, že žena je v nich v pozícii asymetrického vzťahu.
Ale ani Prokešovej vzťah k svetu sa nenesie v znamení nejakej upokojujúcej harmónie. Naopak, je to priam prúd sklamaní, rozčarovaní a dezilúzie, ktorá vzniká medzi očakávaným a skutočným.
Prokešovej poézia je smutná, no nie zúfalá až do sebatrýzne. Udržiava sa v nej vôľa na radosť, šťastie. Vtipne to paralelizuje báseň o malom dievčatku Katke, ktorá "už nevie, čo zlé by urobila od šťastia", kým zasa sama poetka rozmýšľa "ako to vydržať - byť nešťastná a dobrá". A inde si nesebeckým gestom prikazuje: "Musíš byť trochu šťastná, už kvôli iným."
Súzvuk s prírodou je pre poéziu ako literárny žáner bežný, no u Prokešovej nadobúda charakter stotožnenia. Napriek tomu, že svoje básne situuje do mestského prostredia a do interiérov, ako sú byty a izby, premeny prírody u nej zohrávajú dôležitú úlohu. Príroda už netvorí náladové pozadie, ani metaforickú výbavu - je organickou súčasťou autorkiných psychických stavov, ba ich priamym pomenovaním.
A keďže v tejto poézii to radosťou až tak neprekypuje - najčastejšie sa objavuje sneh, vietor, mraky, dážď, opadané lístie - všetko znaky nečasu. Ešte aj obrus je "ľadovo hladký". Treba však povedať, že Prokešová nevníma prírodu len prostredníctvom nepriaznivých "poveternostných situácií", ale aj prostredníctvom jej tvarov a farieb, ktoré často znamenajú "farby duše".
Obdivuhodná je jej schopnosť dodať život, životný pohyb všetkému, na čo sa pozrie, nech je to hoci hora, hladina rieky alebo kvet vo váze. To vyvažuje osobnými situáciami, pričom nehľadá a ani nikdy nehľadala východiská zo svojich vnútorných kríz v nejakých ideológiách. Vyrovnáva sa s nimi po svojom. Ticho a nenápadne, no o to tvrdohlavejšie.
