Vladimír Jedľovský a Jana Lieskovská. FOTO - STANISLAV KACLÍK |
ká, Lena Košická l Premiéra 17. a 18. júna
Pred mesiacom trnavské Divadlo Jána Palárika "predbehlo" Bratislavu, keď uviedlo Goetheho Urfausta (pod názvom Faust a Margaréta) - prvú verziu dvojdielnej tragédie Faust po prvý raz v histórii slovenského divadelníctva. Bratislavské Divadlo a.ha. v týchto dňoch prišlo so svojou verziou Urfausta s názvom PraFaust.
Len s dvoma stoličkami hrajú dvaja herci a dve herečky na "javištiatku" tohto komorného divadla. Tému špecifikujú len jednoduché kostýmy čiernej farby - farby smrti a smútku, vzdoru, rebélie či tajomstva.
Režisér, dramaturg i scénograf v jednom Štefan Korenči skrátil text, a tak udržal pozornosť i -násťročných v publiku, ktorých mimoriadne upútal erotizmus diela. Faust v tejto inscenácii nehľadá intelektuálne uspokojenie, ale ako ďalšia historická legenda Don Juan túži po žene, po ženskom tele čistej panny.
Aby ju získal, pomáha mu Mefistofeles. Tento diabol, šibalský i krutý, nesmrdí sírou. Je to zrkadlový obraz samotného Fausta, ktorý si všetko dovolí a Faust naňho môže zvaliť zodpovednosť za skutky, ktoré by jeho dobré "ja" nespáchalo. Mefistofelov sľub "Budeš ako Boh a poznáš, čo dobré je a čo zlé" sa tu nie celkom naplnil.
Hoci Faust poznal, čo je dobré a čo zlé, tento zvodca nedospel k "božskému" poznaniu. Odhalil iba nesprávnosť svojho konania, prijal za to zodpovednosť a skončil na dne pekla. Faust Vladimíra Jedľovského je nielen milencom a zvodcom, ale ako muž od Margaréty oveľa starší pôsobí i otcovsky, chce ju ochraňovať. Margarétkino šialenstvo ho o to viac zraňuje. Ján Kroner ako Mefistofeles hrá civilne, no občas sa nevyhne typicky "čertovským" prejavom.
Veľký priestor dostala v postave Margaréty mladá herečka Jana Lieskovská. Z naivného a vnútorne krásneho dievčaťa sa postupne stala šialená vrahyňa, no i tu sa skrývala panenská čistota dokazujúca jej nevinu. Škoda, že divákovi odoprela poznať svoj vnútorný vrchol, z ktorého sa rútila do záhuby, lebo bola presvedčivá i v takých náročných scénach, ako je obviňovanie sa za matkinu smrť.
Postava vdovy Marty v podaní Leny Košickej bola príjemným rozveselením v pochmúrnej hre. Táto pomocníčka samotného diabla dokázala, že s ním neradno byť ani v priateľskom kontakte - i tak skončila tragicky.
Hudba Juraja Péča nevtieravo dopĺňala atmosféru, hoci na záver ponúkol skladateľ divákovi svoju jednoznačnú a zbytočne šokujúcu predstavu o pekle a zatratení ľudskej duše. Napriek búrlivému záveru divák v sebe postupne vybudoval pocit smútku z Margarétkinho nešťastia i z túžby človeka ničiť to, čo je čisté a pekné. A hoci sebecké túžby Fausta priviedli do záhuby, PraFaust v Divadle a. ha. ostane iste dlho živý.
Autor: DÁRIA FEHÉROVÁ(Autorka je študentkou VŠMU)
