Josef Fares (1977) patrí k novej generácii švédskych filmárov. Po dlhom čase sa im podarilo odpútať od tradičnej lyrickej a ponurej atmosféry národnej kinematografie a nakrúcajú uvoľnenejšie. "Áno, Bergman nás preslávil po celom svete, ale už treba robiť niečo nové. Striedajú sa generácie, menia sa časy. Napokon, aj emigranti prispeli k tomu, že naše filmy už vidia veci inak," vysvetľuje. FOTO SME - PAVOL MAJER |
Josef Fares? Veľa ľudí na Art Filme už vie, ako vyzerá. Najmä ženy vravia, že je "neskutočný sympoš", no a v podstate proti tomu nemožno namietať. Uvoľneným vystupovaním si švédsky režisér Trenčianske Teplice naozaj získal a svoju pozíciu hraničiacu s miestnym playboyom si aj celkom užíva.
Pred šiestimi rokmi zabával celú Európu komédiou Jalla! Jalla!, potom prišli Policajti. V programe festivalu Art Film je jeho posledný, tretí film Zozo. V ňom Fares zvážnel tón. Jeho hrdina, desaťročný chlapec z Libanonu, musel pre civilnú vojnu odísť do neznámeho Švédska.
Ten príbeh sa Faresovi dosť podobá. Aj on kedysi opustil Bejrút a začal žiť medzi Švédmi. Najhorším už dávno prešiel a dnes sa nad svojím miestom v inom svete dokáže zasmiať. Napríklad na otázku, ako sa mu darí žiť s pokojnými švédskymi povahami, odpovedá celkom jednoznačne: "Neviem. Ja sa práve to každý deň sám seba pýtam, ako sa mi s nimi darí žiť? Niekedy musím zo Švédska na pár dní vypadnúť, inak by som to nevydržal. Predpokladám, že tam ani nebudem celý život. Inak však na Švédov nemôžem povedať nič zlé. Nemajú síce veľmi dobré počasie, sú však veľmi chápaví a milí," hovorí Fares v rozhovore pre SME.
Zvykol si aj na ich exotický jazyk, naučil sa v ňom vyjadrovať a tvoriť: "Nebude to asi najkrajší jazyk na svete, ale žiadny iný neviem tak dobre. Musí sa mi páčiť a aj sa mi páči - aj keď je dosť tvrdý a nie je v ňom tak veľa vrelých slov ako v arabčine."
S kamerou sa Fares začal hrať, keď mal pätnásť rokov. Nakrúcal krátke akčné filmy o svojich kamarátoch a o tom, ako sa spolu zabávajú. Preto vlastne nakrúca aj dnes: "Filmy robím pre zábavu, nie preto, že by som chcel alebo musel niečo povedať. To, že sa prostredníctvom nich môžem vyjadriť, ak nenachádzam slová, je, samozrejme, plus. Som totiž dosť expresívny. Taká expresso machine."
V komédii Jalla! Jalla! rozvíja tému drobnej krízy v partnerských vzťahoch a spolu s ňou aj tému zmiešaných manželstiev. Pomohol si v ňom s celou svojou rodinou ("Ten muž s veľkým bruchom, to je môj otec. A je tam aj môj strýko, brat, moja sestra. Snažil som sa udržať biznis v dome."), bol si istý, že oni jeho príbeh zahrajú najpresvedčivejšie. Pritom je zaujímavé, ako pozitívne Faresov pohľad na integráciu vyznel: "To vyplýva z mojej optimistickej povahy, niekedy mám naozaj pocit, že môžem zmeniť svet. Je pravda, že nie všetky obrázky v mojom filme sú úplne pravdivé, ale možno budú ľudí inšpirovať."
V druhom filme Policajti sa zasa pristavil pri tradičnom švédskom poriadku, slušnom a relatívne bezpečnom živote. Policajtom z jeho príbehu hrozí, že prídu o svoju stanicu. Ich mestečko je príliš pokojné, nie je v ňom žiadny zločin, aby sa zachránili, musia ho sami páchať. Žeby sa v tak pokojnom prostredí aj filmári nudili?
Fares hovorí: "Práve naopak. Niekedy je lepšie byť chudobný a žiť vo vojne. Keď nemáte proti čomu bojovať a do čoho sa oprieť, len vtedy sa začína problém. Začnete sa pýtať, na čo tu vlastne ste a čo máte robiť. Nájsť na to odpoveď? Asi by som tu nesedel, keby som to vedel."
