Záber z inscenácie Walesa - Veselý a napriek tomu smutný príbeh. FOTO - NEUE STÜCKE AUS EUROPA |
V nemeckom Wiesbadene sa skončil jeden z najväčších a najvýznamnejších divadelných festivalov, jediná prehliadka inscenácií hier výlučne od súčasných žijúcich európskych dramatikov, nazvaná Neue Stücke aus Europa / New Plays from Europe. Organizátori prečítali 400 hier, ktoré im odporučili divadelní experti z jednotlivých krajín Európy, z nich vybrali sto, navštívili odporučené inscenácie týchto hier, aby z nich napokon do Wiesbadenu pozvali 29 najzaujímavejších z dvadsiatich dvoch krajín.
Prehliadka potvrdila trend, ktorý sa v porovnaní s minulým ročníkom začína výrazne presadzovať: inklináciu k politickému a dokumentárnemu divadlu. Teda k divadlu, ktoré bezprostredne reaguje na spoločenské pomery a ich reflexiu sa neusiluje zobraziť metaforicky, "umelecky", ale čo najvecnejšie a najkonkrétnejšie. Témy sú ozaj rozličné: katastrofálna situácia zdravotníctva v dnešnom Rusku, problémy azylantov v Belgicku, slávna história a neslávna prítomnosť hnutia Solidarita v Poľsku, osudy rumunských emigrantov v Írsku, rasové násilie v Nemecku.
Keďže divadlo nie je len sociologické laboratórium, najvýraznejšie boli predsa len tie inscenácie, v ktorých sa podarilo spojiť dokumentárne zázemie s jedinečnými ľudskými osudmi. Ruská autorka Elena Isajevová v hre Dok...Tor sa inšpirovala skúsenosťami mladého lekára v okresnej nemocnici v Astracháni, kde utrpel šok z ruského zdravotníctva po absolvovaní lekárskej fakulty. Ako povedal po prvých dňoch strávených v okresnom špitáli: "V Rusku sa od čias Čechova a Bulgakova v zdravotníctve nezmenilo nič!"
Inscenácia poľského Divadla Wybrzeze Walesa s podtitulom Veselý a napriek tomu smutný príbeh sa začína výbuchom spontánneho štrajku pred 25 rokmi v socialistických lodeniciach v Poľsku, a končí sa neúspešným pokusom o štrajk pred dnešnými kapitalistickými lodenicami, odkiaľ noví majitelia zamestnancov masovo prepúšťajú. Ešte skôr, ako v závere inscenácie roztočia traja osihotení robotníci sirény, roztancujú sa na scéne všetci účastníci štvrťstoročnej historickej etapy - tancujú spolu Gierek, Walesa, Jaruzelski, robotníci, študenti, milicionári, fízli a všetci svorne spievajú pesničku Už sme na všetko zabudli.
Táto vyše trojhodinová rekapitulácia novodobých poľských dejín má však jednu zásadnú chybu: je väčšmi sentimentálnou reminiscenciou než kritickou reflexiou. Na jednej strane z nej vyprchal pátos, na druhej sa z nej vytratil humor a historická irónia. Inscenácia dnes pôsobí ako náučné predstavenie pre školy.
Hra Koen Tacheletovej podľa románu Arnona Grünberga Žiadateľ o azyl uvedená na festivale súborom NTGent z belgického Gentu nie je, akoby napovedal titul, iba politická hra. Je to väčšmi hra o sexualite a intimite, o záhadách vzťahov medzi mužmi a ženami. Príbeh kedysi ambiciózneho spisovateľa, ktorý sa dnes živí prekladaním návodov na použitie pre výrobcov elektrických spotrebičov, jeho rakovinou postihnutej životnej družky a neúspešného alžírskeho azylanta, s ktorým sa spisovateľova družka zosobášila krátko pred smrťou, aby mu pomohla získať azyl.
Osudy týchto reálnych postáv nie sú zobrazené chladným dokumentárnym spôsobom. Ich kontakty sú fyzické, jazyk expresívny; nijaké konverzačné sitcomové dialógy. Herci hrajú takisto fyzicky, gestá a dotyky sú konkrétne a bolestivé, škaredosť i krása, bezmocnosť i úbohosť ľudských tiel odhalená až do úplnej nahoty. Inscenáciou pulzuje rytmus: rytmus pohybov, reči a zvukov. Expresívne a zmyslové divadlo, fascinujúce, demaskujúce, zúfalé i krásne. Jeden z najväčších zážitkov tohto bienále.
