Inscenácia Čechovovho Ivanova v naštudovaní domáceho Slovenského komorného divadla patrila medzi vrcholy martinského festivalu Dotyky a spojenia. FOTO - SKD |
prehliadky divadiel na Slovensku Dotyky a spojenia.
Hoci každý z nich oslovuje iného diváka, kumulácia nesvedčí o prezieravosti ich organizátorov.
Dotyky a spojenia vytvárajú priestor na nevyhnutnú konfrontáciu repertoárových, ale aj nezávislých divadiel. Aj preto, že súčasné divadlo sa len ťažko vie vyrovnať s vážnymi umeleckými i organizačnými problémami.
Chýba jasná definícia postavenia divadiel v kultúre, od ktorej sa odvíja ich financovanie, ale aj medzinárodné uplatnenie. Nemáme kritériá, ktoré by odlišovali "spotrebné umenie" od umelecky závažných výpovedí.
No chýba aj povedomie vzájomnosti divadelníkov, ktoré by prispievalo k riešeniu zápasu o zmysel a existenciu divadelnej kultúry dnes a tu. Pre tieto širšie súvislosti je myšlienka martinského festivalu dôležitá a prospešná.
Dotyky a spojenia chcú byť prehliadkou konkrétnej sezóny. Organizátori však zámer celkom nerešpektovali. Hoci šesťdňový maratón predstavil divadlá od Bratislavy po Prešov, pre objektívne (priestorové i časové), ale aj subjektívne dôvody sa niektoré divadlá do programu nedostali. Škoda, že sa neobjavila inscenácia Padajúce hviezdy z Divadla Jána Palárika Trnava, ale chýbali aj Divadlo Jonáša Záborského Prešov, Actores Rožňava, zvolenské Divadlo Jozefa Gregora Tajovského či Jókaiho divadlo z Komárna.
K vrcholom sa zaradili čechovovské inscenácie - Ivanov domáceho Slovenského komorného divadla i Ujo Váňa prešovského Divadla Alexandra Duchnoviča, Bernhardova dráma Pred odchodom na odpočinok bratislavskej Astorky a úchvatná Carmen baletu košického Štátneho divadla.
Osobitosťou festivalu je, že divadlo vyšlo na námestia. Diváci to ocenili hojnou návštevnosťou rozprávkových popoludní i nočných produkcií rôzneho charakteru, od fresky divadla Romathan Miesto pre Rómov po festivalový bonus Doda Gombára a Roba Mankoveckého Štúrovci (príbeh bigbítovej legendy) - skvelý náčrt nového generačného pohľadu na zakladateľov našej národnej identity.
V Martine sa teda hralo o dušu, čítali sa nové hry, verejnosť mohla diskutovať s umelcami, odborníci na osobitnom seminári analyzovali širšie súvislosti.
Skrátka, divadelníci i diváci sa dotýkali s umením a navzájom sa spájali vo viere, že divadlo prežije aj najťažšie skúšky.
OLEG DLOUHÝ
(Autor je divadelný kritik)
