FOTO |
Pristihol som svoju bývalú milenku, ako si v kníhkupectve obzerá nejaké publikácie v pestrofarebných lesklých väzbách. Zdržanlivo sme sa zvítali. Zachovával som prísny odstup. Záleží mi na mojej súčasnej aktuálnej partnerke, ďalšej na celý život, ďalšej striktne jedinej. Okrem toho som sa k exmilenke nepriblížil najmä preto, lebo v predošlú noc sa mi na hornej pere objavil mohutný odporný herpes.
Zočil som knihy, čo zvierala v rukách a opýtal sa:
- Toto chceš čítať?
Pozná moje nekompromisné názory, nafúkanectvo a pseudovkus, nuž rutinne odtušila:
- Vyberám čosi pre kamarátku. Je trochu jednoduchšia, takéto ľúbi.
- A čo čítavaš ty?
Vrhla na mňa skúmavý hodnotiaci pohľad, premýšľajúc o svojom stanovisku:
- Čítam náročné veci. Mňa už takéto ľahké knižky nebavia.
- Náročné veci? Aké napríklad?
- Veď vieš. Komplikovanejšie.
- Dobre, ale aké teda? začal som zvyšovať hlas.
- Nuž... zaváhala. Ale potom sebavedome dokončila: Tak tam sa už zato vyskytuje aj vražda.
ŠŤASTNÍ BLÁZNI
Pôjdem ráno do práce inou cestou, lebo múdre knižky radia: treba chodiť ešte nevyskúšanými smermi, ulicami, na ktorých uvidíme iné domy, trochu odlišne popukaný asfalt a, pravdaže, iných ľudí. Vďaka takejto zmene vraj pookrejeme.
V čo teda môžem dúfať?
Že za zákrutou, tam, kde sa začína tienistá ulica a štvrť patriaca k najstarším v meste, narazím na radikálne odlišný svet. Potrebujem ho? Radšej by som sa len poležiačky prizeral, ako život plynie sám od seba, sám zo seba a sám za seba iba by som ho občas skorigoval, alebo mu aspoň z diaľky pohrozil prstom, a bol by to prst vyrovnaného človeka. Ešte by som životu poradil: očisti, ohlodaj si príbehy. Tie prázdne koráby. Kostry. Náklad je už po stáročia vyložený na brehu, iní ho priviezli, iní ho povykladali, teraz odpočívajú v prístavnej krčme. Prázdne sú paluby aj podpalubia. Len kdesi v najhlbšom a najšpinavšom kúte námorník stále preťahuje krásnu ženu, ale keď sa ten námorník po chvíli lepšie prizrie, uvidí, že súloží s potkanom, najprv sa zhrozí, potom sa zháči, nato mu zaiskria drobné očká, mocne udrie dlhým šupinatým chvostom, kvíkne ako prišliapnutý, ale od radosti, mokrá lesklá srsť sa mu zježí a bude prudko súložiť ďalej.
Vykríknem. Potkany to vyvedie z rytmu.
Aký zlomyseľný bol môj výkrik!
Významy, ktoré sa zviezli na minulých životoch ako na nákladných lodiach, ostali uskladnené kdesi vzadu, zabudlo sa na ne alebo podľahli skaze, preto ešte stále putujeme a len kvôli fatálnemu deficitu pamäte vláčime čosi nepodstatné hore-dolu s pocitom priekopníkov. Priestor sa proti nám spojil s časom: dvaja mocní spojenci sa krivia poza nespočetné množstvo rohov vo vzrušujúcich záhyboch, hrajú sa, šťastní blázni, živelne a bezcieľne, a my kvôli tým rohom a záhybom nevidíme späť.
VZŤAH
Nenútene, nonšalantne, so zľahka načrtnutým opovržlivým úsmevom, ako sa na skúseného povaľača patrí, bez akýchkoľvek prudších akcií niekedy dokonca celkom nehybne čakáš, už roky pozorujúc túto ženu, a hovoríš si, že ju raz určite oslovíš, povieš jej, ako veľmi ju miluješ a ako veľmi vážne to s ňou myslíš. Ale dnes ešte nie, lebo dnes sa ti zasa chce len tak bez slova vysedúvať.
Prejdú roky.
Keď sa jej napokon vážne a trochu rozochvene prihovoríš, odvetí, že je už dávno vydatá a na lásku nemá ani pomyslenia, na lásku si vlastne ani nespomína.
Tvoja chyba! Mal si mlčať, dodnes by si bol vnútorne krásnym a nádejou prežiareným milencom, schopným kedykoľvek sa ponoriť do sna.
