Vladimír Balla (1967), prozaik a literárny kritik, svoje prozaické práce podpisuje len Balla. Knižne debutoval Leptokariou (1996), ďalšie zbierky poviedok: Outsideria (1997), Gravidita (2000), Tichý kút (2001), Unglik (2003). FOTO - DENISA FELIXOVÁ |
Patrí medzi popredných slovenských prozaikov. Jeho texty ako jedny z mála dokážu na našej literárnej scéne vyvolať emócie. Nielen u kritikov, ale aj u čitateľov. Vždy sa venoval poviedkam a minulý rok mu vyšla kniha De la Cruz, za ktorú je nominovaný na cenu Anasoft Litera 2006. Novozámocký "enfant terrible" slovenskej literatúry, profesijne úradník v štátnej správe - možno odtiaľ tá absurdita, BALLA.
Čo si myslíte o literárnych cenách? Sú dôležitejšie pre autorov alebo skôr pre čitateľov?
Aký vplyv majú ocenenia knižiek rôznymi porotami na čitateľov, túto záhadnú a ťažko pochopiteľnú skupinu ľudí, by možno vedeli zhodnotiť skôr vydavatelia na základe údajov o prípadnom zvýšení predaja knihy po udelení ceny. Autor sa na svoju veľkú radosť každopádne môže domnievať, že jeho dielo nie je celkom nanič, keď zaujalo členov poroty, ktorí sa zvyčajne literatúrou profesionálne zaoberajú a asi jej rozumejú, navyše, patria aj medzi čitateľov, alebo sa to aspoň patrí tvrdiť.
Nie sú ceny tak trochu ako návod: ak si správny čitateľ, mal by si čítať práve tieto knihy?
Pravdaže je to návod! Ale pre začiatok by stačilo, keby si aspoň oceňovaní autori navzájom čítali svoje knižky, alebo keby si občas prečítali po sebe tie vlastné. Zároveň je to návod aj dosť nebezpečný, lebo keď si niekto knihu naozaj prečíta, môže sa stať, že si o porotcoch pomyslí čosi nelichotivé. Neraz pritom v prípade čitateľa ide o neobyčajne podkutého kritika a člena inej poroty s obdobným zameraním.
Je pre vás osobne dôležité, keď vám ocenia knihu? Ste totiž vcelku známy komplikovaným vzťahom s kritikou.
Podľa mňa som vo všeobecnosti čímkoľvek skôr vcelku neznámy ako známy - rovnako sú na tom takmer všetci súčasní slovenskí spisovatelia. Stačí si tú známosť porovnať s popularitou takého Erika Lakatošovie. A môj vzťah ku kritike je zarážajúco jednoduchý, presne taký, aký je vzťah časti kritiky ku mne. Vážnejšie povedané, kritici si zvykli na to, že môžu bez argumentov kohokoľvek odsúdiť, vysmiať, a dotyčný, s prepáčením, drží hubu, hoci presne vie, že ten a ten kritik triafa zúfalo, pravidelne zúfalo vedľa. Som si istý, že aj práca kritika by mala podliehať kritike, takisto ako takáto kritika kritiky, a tak ďalej až donekonečna.
Píšete v podstate iba poviedky. Nie sú poviedky tak trochu módnou záležitosťou? Čo takto román?
Aj nohavice sú v móde, a všetci ich nosíme. Okrem toho dnes nič nie je módnejšie ako fanatické volanie po románe. Zabudlo sa volať aj po čitateľoch, ktorí by serióznejšie, neprvoplánové romány, a nie tie na jedno použitie, aj čítali. Aj tak, bolo by to márne volanie. Poviedky človeka aspoň neprovokujú tristostranovým rozsahom, nemajú tú drzosť nárokovať si od neho toľko času. Má sa dnešný suverénny vzdelaný mladý manažér zdržiavať mojimi myšlienkami, rozbabranými a rozriedenými na stovkách strán?
Veľa textov v knihe De la Cruz má ledva dve strany. Dnes sa už dá naozaj povedať všetko pár vetami?
Áno, dnes, takisto ako v minulosti. Dá sa to, ja to síce neviem, ale stále sa učím nachádzať presnejší výraz, vhodnejší tvar i rozsah, slová, interpunkciu medzi nimi, všetko skúmam ako malý zakomplexovaný alchymista, v tomto tristnom čase chemických gigantov a korporácií. Zázračnejší autori pri takejto vysokej pozornosti venovanej detailom, predstavme si, dokážu chriť romány. Je mi to podozrivé. Nedôverujem im.
Nakoľko píšete o sebe? Narážam na vety ako v texte Náročné veci: Pozná moje nekompromisné názory, nafúkanectvo a pseudovkus.
Špeciálne v prípade uvedenej vety ide o číru fikciu. Som skromný kompromisník s vycibreným vkusom. Ale inak píšem o sebe veľmi často, hoci nerád. Lenže nikoho iného nepoznám natoľko intímne a navyše si môžem byť istý, že sa proti sebe neobrátim na súd s trestným oznámením. A vôbec, načo vytvárať fiktívne figúrky, je dosť aj skutočných panákov na niti a tohto jedného, seba, som si vybral, bol poruke.
Podľa vašich absurdných až temných textov je tento svet na tom celkom zle. Naozaj?
Moje texty sú veselé, často až roztopašné, ale vidno to len vtedy, keď sa k nim pristupuje adekvátne. Ale ja nemám nič ani proti neadekvátnemu prístupu - v prvom prípade sa čitatelia smejú na textoch, v druhom na ich autorovi, a vtedy sa už smejem aj ja. Keď sa na moje písačky pozrie niekto ako na fejtóny, a to je správny pohľad, potom na ich pozadí vyzerá svet zle. Ale tento dojem treba hodiť za hlavu, až vtedy sa celkom rozsvieti podstata a nebudeme sa potkýnať potme. Potme sa veľmi zle číta.
Vyštudovali ste ekonómiu. Ako sa dostane človek od chladného sveta čísel a koloniek "má dať - dal" k abstraktným ideám a špecifickej absurdite vašich textov?
Na tú ekonómiu pokojne zabudnime, bolo to dávno a nikdy ma ničím nezaujala. Študoval som omylom. Lepšie som sa cítil predtým ako robotník, pomáhajúci pri zbere a čistení špinavej bielizne, to sa ku mne hodilo, alebo aj teraz, ako úradník, sa cítim dobre. Štátna správa je filozofia i absurdita v jednom.
