Z predstavenia študentov z Madridu. FOTO - AI |
Vizuálom "strašne dobrého" festivalu divadelných vysokých škôl Istropolitana 2006 bol vyplašený pohľad staršej ženy a muža: "Tak toto sú tí mladí? Takto vyzerajú? Takto rozprávajú? Tieto problémy riešia?"
Ale po poriadku: mladí divadelníci vyzerajú výborne. Na festivale reprezentovali nielen desiatky rôznych ľudských typov, ale aj desiatky jazykov, v ich mäteži pomáhali často len skúpe anotácie a neverbálne herecké signály. Aj bez slov sme však pochopili, že mladí riešili násilie, smútok, osamelosť, beznádej.
Nezáväznosti, romantiky či naivnej lásky bolo málo. Aj Sen noci svätojánskej, ktorý inscenovali študenti z Káposváru, sa hral na drsnosť. Dve české hryprodukcie - Terorizmus bratov Presňakovcov a Akvabely Davida Drábka prezentovali odvahu, aktuálnosť a chuť riešiť svoje problémy.
V hre iného súčasníka Nikolaja Koľadu Húska išlo o oveľa konvenčnejšiu schému - dva manželské páry spojené spoločnou milenkou a svetom provinčných divadelníkov. Národná škola filmu, televízie a divadla z Lodže pôsobila v tomto predstavení profesionálne, ale trochu staromilsky. Škola z Orenburgu si zasa nešťastne vybrala tému z rokov osemdesiatych - predviedla patetický príbeh Alexandra Galina o prostitútkach vyvezených počas moskovskej olympiády za mesto. Chýbal jej nadhľad.
Typické nemecké odcudzenie naopak predviedli študenti z Lipska vo Fordovej komédii Škoda, že je pobehlica. Porota i diváci ocenili jemnú iróniu študentov z Varšavy, ktorí si poradili s náročným textom Ignacyho Witkiewicza Anonymné dielo.
Grand Prix festivalu nakoniec putovala do Nového Sadu. Srbskí študenti Akademije umetnosti v impozantne schátraných priestoroch bývalej kotolne fakulty architektúry vyrozprávali vo vynikajúcej kolektívnej súhre, ale predovšetkým s dušou, príbeh o priveľmi dospelých deťoch túžiacich po domove. Aj príspevok hostiteľskej VŠMU Ivanov v réžii Mariána Amslera sa zaradil medzi najlepšie festivalové hry. Naplnil to, čo sľuboval text v bulletine - vynikajúcu zábavu až do konca tejto tragédie.
Vysoká škola dramatických umení z Madridu rozprávala krátke dejiny krutosti ľudstva (od prvotnopospolnej primitívnosti až po neskoršiu rafinovanosť zabíjania) a popritom jej poslucháči predviedli, ako zvládajú šermiarske remeslo. Miera pátosu bola mierna v porovnaní s inými podobnými všetkozahŕňajúcimi epopejami.
Škola pohybu Scuola Teatro Dimitri zo švajčiarskeho Versica priniesla scénograficky i režijne veľmi tradičný koncept Varieté. V ňom však jej študenti predviedli doslovne cirkusové akrobatické i žonglérske majstrovstvo, ktoré bolo miestami gýčovo vtipné.
Krásne štylizovaným projektom bola Sebadôvera už zosnulého Pétera Halásza. Ťažko chorý divadelník zinscenoval so študentmi príbeh Číňana, ktorý po svojom bankrote hľadá príjemnú smrť na zákazku. Išlo o výnimočne kompaktné dielo, pri neznalosti maďarčiny však ťažšie dešifrovateľné.
Úplný záver festivalu patril Kozmickej rodine dartingtonskej College of Arts. V hre sa parodovali predajcovia koktailov, ktoré po vypití zaručene donesú šťastie i lásku. Koktailom Istropolitana sa však predsa len podarilo vytvoriť z účastníkov akú-takú rodinu v momentoch žičlivých kolegiálnych potleskov i priateľských rozhovorov.
A hoci je podobný študentský festival predovšetkým miestom pracovných analýz metód jednotlivých škôl, niekoľko z predvedených predstavení by malo okamžitý úspech aj u širšieho publika.
