FOTO
Podľa van Gogha možno ľudstvo neexistuje pre materiálnosť vecí, ale pre poskytnutie utešenia alebo pripravenie cesty pre nekonečné potešenie v obrazeNielen, že to bol najprekliatejší moderný maliar, ale je jediný, ktorý je prekliaty zo všetkých stránok, napísal o holandskom maliarovi Vincentovi van Goghovi francúzsky maliar, kritik a spisovateľ André Lhote.
Van Gogh sa narodil v Groot-Zunderte 30. marca 1853. Syn holandského pastora bol skôr, ako sa stal maliarom, poslucháčom teológie a evanjelickým kazateľom, učiteľom a obchodníkom s obrazmi. Po otcovi zdedil základy prísnej viery a vážnosť, s akou prijímal všetko vrátane tajomstva stálej prítomnosti božského prvku vo svete. Dá sa postrehnúť v jeho skutkoch a dielach, aj vo fatalizme, s akým prekonával životné skúšky.
Túžba po ateliéri budúcnosti
V spoločnosti ľudí bol van Gogh trochu drsný, ale veľkú dôveru pociťoval k svojmu o štyri roky mladšiemu bratovi Théovi. Nespočetné listy, ktoré mu za svojho života poslal, boli písané ako denníky, plné citov a nadšenia.
Vincent veľmi skoro zakúsil ťažkosti pri hľadaní si miesta v normálnom živote. V roku 1873 žil ako obchodník s obrazmi nejaký čas v Londýne a musel sa vyrovnať s prvým ľúbostným sklamaním. Odmietla ho Ursula Leeger, dcéra jeho domácej. Navonok drobné sklamanie budúceho umelca hlboko zasiahlo a predznamenalo dlhú fázu vnútorného hľadania zmyslu života. V nasledujúcich rokoch sa Vincent pokúšal študovať teológiu a slúžiť ako pastor v najchudobnejších krajoch Flámska. Nebol úspešný ani v štúdiu, ani v praxi, ľudia si ho neobľúbili. Možno už vtedy v ňom nedôverčiví sedliaci vycítili čudáka.
Prvé van Goghove obrazy z roku 1881 boli ťažké a ponuré, vo svojej sociálnej vážnosti priam ťarbavé. Roľníci pri práci, trpiaci a ubiedení, v ňom vzbudzovali súcit aj napriek tomu, že mu nerozumeli. Neprestával ich maľovať, ale keď mu v roku 1885 zomrel otec, prestúpil Vincent na inú "vieru". Prijal pozvanie Théa, ktorý bol v Paríži obchodníkom s obrazmi, a usadil sa na Montmartri. Od toho okamihu sa zrazu mení van Goghove dielo z priemerného na geniálne. No život nezávislého, geniálneho maliara trval len veľmi krátko. Päť rokov.
V Paríži sa van Gogh zoznámil s impresionizmom, páčili sa mu diela Cézanna, Toulouse-Lautreca a predovšetkým Gauguina. Akoby mávnutím čarovného prútika zabudol na tvrdé tváre robotníkov. Používal čoraz jasnejšie farby, jeho rukopis stratil brutalitu a získal smelosť a pevnosť.
Avšak van Gogha dlho neuspokojovali schôdzky a debaty s výtvarníkmi po kaviarňach. Paríž sa mu zdal príliš strojený, potreboval vidiek. Vo februári 1888 sa odsťahoval na juh, do Arles, kde túžil založiť "ateliér budúcnosti". Paul Gauguin za ním prišiel, aby žili a tvorili spolu, ale van Gogh bol už ťažko duševne chorý. V debatách mali medzi sebou priveľa nezhôd, umelcov, ktorých van Gogh chválil, Gauguin neznášal. Nepáčila sa mu ani krajina a ľudia, kde Vincent žil.
Odrezané ucho poslal prostitútke
V jednom zo svojich záchvatov zúrivého šialenstva van Gogh napadol Gauguina a vyhnal ho. Potom si za trest, že ohrozil priateľa, odrezal ucho, umyl ho, zabalil do vreckovky a poslal ho do nevestinca jednej z prostitútok ako dar.
Keď sa Vincentov duševný stav prudko zhoršil, postaral sa o neho Théo. Rýchlo mu vybavil umiestnenie v miestnej nemocnici, odkiaľ ho museli presunúť do Arles, a potom do sanatória v Saint-Rémy. Tu začal maľovať čoraz veľkolepejšie diela. Jeho cyprusy sa krútia ako plamene, olivovníky pripomínajú príšery a z vlastnej vychudnutej tváre sa dívajú posadnuté oči vizionára. V roku 1890 odchádza van Gogh do Auvers sur Oise k priateľovi doktorovi Gachetovi, ktorý chcel nad ním bdieť. No ani v oveľa pokojnejšom a harmonickejšom kraji sa jeho maľba nezmenila. Zostala plná nepokojnej prudkosti, ktorú ustavične nosil vo svojom vnútri.
V apríli 1889 sa Vincentov brat oženil a narodilo sa mu dieťa. Možno vtedy sa Vincent zľakol ďalšieho života, pretože sa bál samoty. Po dlhom uvažovaní si v osamelých poliach Auvers strelil guľku do pŕs a dva dni na to, 29. júla, zomrel. Jeho brat zomrel šesť mesiacov po ňom.
Vincent van Gogh patril k najväčším francúzskym umelcom posledných rokov 19. storočia - popri Cézannovi, Gauguinovi a Toulous-Lautrecovi. Podobne ako on dovŕšili svoje dielo v úplnej osamotenosti a nepochopení. Vincentove obrazy si svet tak málo vážil, že za jeho života sa predal len jeden - Červené víno, rok pred jeho smrťou. Ale v roku 1987 neznámy zberateľ zaplatil za Slnečnice 22,5 milióna libier a v roku 1990 sa Portrét doktora Gacheta predal za 82,5 milióna dolárov.
(mi)
Vincent van Gogh mal aj staršieho brata - tiež Vincenta
Takmer nikdy sa vo van Goghovom životopise - ani v prípade, že sa ním zaoberá psychiater, nespomína jeho starší brat. Všetky bibliografie hovoria o mladšom bratovi Théovi, ktorý bol Vincentovi veľkou oporou. Mlčia však o bratovi, ktorý sa narodil skôr ako on. Narodil sa totiž mŕtvy. Pred pochovaním bol ešte pokrstený a dostal meno - Vincent. Vincent van Gogh sa narodil o rok, takpovediac "do topánok" svojho mŕtveho staršieho brata. Vedel o tom a môžeme sa len domnievať, ako hlboko a silno táto skutočnosť ovplyvnila van Goghov vnútorný svet.
FOTO
Najznámejším van Goghovým autoportrétom je Autoportrét s obviazaným uchom z roku 1889. Van Gogh v živote nachádzal témy rovnako žalostne holé ako bláznova cela. Stolička, topánky, slnečnice (Slnečnice, 1888), polia, cyprusy (Cesta s cyprusom a hviezdou, 1890). To sú motívy z interiéru izby, v ktorej bol zavretý alebo ktoré videl z jej okna. Patrí k nim aj vlastná tvár. Sám sebe bol modelom, ktorý mal vždy k dispozícii, aj keď dokaličený. Van Gogh sa na tieto chudobné témy vrhal s náruživou silou. Akoby chcel do svojej zároveň geniálnej i vyšinutej a labilnej bytosti vstrebať nemenné, pevné a pokojné bytie stoličky. Alebo akoby chcel vlastné striedanie jasných a temných chvíľ zlúčiť s nezvratnou kontinuitou slnečných a šerých ročných období. Pritom farba na Vincentových obrazoch žije neskrotným životom. Ani on sám ju nedokázal ovládnuť, aj keď ju prinútil prijať tvar. Zvíja sa a krúti v neviditeľnom ohni spaľujúcom toho, čo drží štetec. FOTO - ARTCHIVE.COM
