Márius Kopcsay (21. 4. 1968) sa narodil v Bratislave. Roku 1998 debutoval zbierkou poviedok Kritický deň, za ktorú získal Cenu Ivana Kraska. Po vydaní svojej druhej knihy Stratené roky pracuje na záverečnom dieli trilógie s pracovným názvom Zbytočný život. Minulý rok mu vyšiel román Domov. Je šéfredaktorom dvojtýždenníka Mosty, je ženatý, má dvoch synov, žije v Modre. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Utrpenie, ktoré sa nedá stráviť bez radosti zo života. Taký pocit vyvoláva v čitateľovi román spisovateľa, novinára, príležitostného hudobníka a divadelníka MÁRIUSA KOPCSAYA. Príbeh občana Muchu sa odohráva začiatkom deväťdesiatych rokov, ktoré obyčajný smrteľník, teda aj hrdina nášho románu, zďaleka neprežíva tak jednoducho, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
Svojej knihe ste dali názov Domov. Sťahujete v nej hrdinu na nové miesto bydliska. Prečo je preňho táto zmena domova dôležitá?
"Domov potrebuje mať každý z nás. Vnímame ho ako miesto, kde večer prídeme z práce a prespíme, kde trávime čas tak, ako chceme, kde sme so svojimi najbližšími, môžeme sa zamknúť a byť relatívne v bezpečí. Domov navodzuje pocit istoty, a to je práve to, čo hrdina môjho románu stratil. Má problém so sťahovaním, no aj sám so sebou, so vzťahom k svojej rodine. Práve proces sťahovania na miesto, ktoré sa mu nepáči, je akýmsi spúšťacím mechanizmom na odhalenie jeho krízy a upozorní ho na viaceré, v minulosti už otvorené problémy. Prejavia sa jeho životné podlžnosti."
Prečo sa mu v novom domove nepáči?
"Nie je s ním stotožnený, navyše má pocit, že manželka presadila sťahovanie proti jeho vôli, bez ohľadu naňho. Takto svoj nový domov dokáže naplniť iba ďalšími zlyhaniami a stroskotaniami."
Od čoho závisí vzťah k miestu, kde človek žije?
"Otázky bývania sú veľmi chúlostivé. Zmena prostredia v ľuďoch rozpútava veľké psychické sily v pozitívnom aj negatívnom zmysle. Je dôležité, aby boli manželia alebo partneri s miestom svojho bydliska a s pocitom domova stotožnení, aby o tom spolu komunikovali, postupovali voči sebe ústretovo a nepresadzovali riešenia na úkor druhého. Jeden môže mať rád vyvetraný byt a svieže ovzdušie, druhý naopak teplo, takže už rozdiel dvoch stupňov Celzia môže spôsobiť veľké nezhody, ktoré potom odkrývajú oveľa hlbšie problémy."
Hovoríte, že váš hrdina Mucha má životné podlžnosti. Aké?
"Každý človek má v živote všelijaké podlžnosti - napríklad voči rodičom alebo deťom, ktorým sa dostatočne nevenuje. Ten, kto si myslí opak, možno iba podlieha sebauspokojeniu. Ale pozorný čitateľ si určite všimne, že tak, ako má podlžnosti manželka voči Muchovi, má ich aj on voči nej. Nie je úspešný v zamestnaní, nedáva jej istotu ako živiteľ rodiny, nielen finančnú, ale ani psychickú, jednoducho, nie je takou autoritou, akou by muž v jeho veku, okolo tridsiatky, už mal byť. Má na rováši všeličo."
Sústredili ste sa na klasický typ rodiny a uzavretý manželský zväzok. Neobmedzovalo vás to pri písaní?
"Je to možno nezvyklé, ale nie. Hoci, povedzme manželský trohuholník je určite frekventovanejší námet románov než sťahovanie."
Postavy vo vašom príbehu rozmýšľajú o tom, aké by vzhľadom na svoj vek a skúsenosti mali byť, cítia sa byť zrelé na nejakú všeobecne uznanú pozíciu. V čom je pre vás táto myšlienka zaujímavá?
"Myslím si, že je nevyhnutná. Človek má nejaký životný plán, ktorý je daný biologicky aj sociálne. V istom období sa vzdeláva, v ďalšom sa žení a má potomstvo, potom niečo docieli, dosiahne nejakú zrelosť, napokon zostarne. A keď jednotlivec v civilizovanom svete zaostáva voči individuálnemu plánu, je to disproporcia, s ktorou sa musí vysporiadať. Napríklad príde do veku, v ktorom by mal mať životného partnera alebo deti, a nemá. Mucha s manželkou sú konfrontovaní s tým, že vo svojom veku by už mali žiť akosi inak, dôstojnejšie, zmysluplnejšie, naplnenejšie. Obaja majú pocit, že sa im to nedarí. Je to logické."
Dnes je rovnako logické a bežné viesť aj uvoľnený spôsob života, ktorý často súvisí s túžbou cestovať, spoznávať, užívať si, neviazať sa na jedno miesto v živote. Akoby bola otázka udržiavania rodinného krbu druhoradá. Prečo je pre vás taká dôležitá?
"Netrúfam si povedať, že sa viažem celý život na jedno miesto, veď som sa, koniec koncov, už párkrát sťahoval. Vediem však pomerne konzervatívny spôsob života. Súvisí to s generačnou aj s ekonomickou otázkou. Je známe, že na Slovensku nebola až taká veľká mobilita, neboli sme zvyknutí premiestňovať sa, povedať si - nájdem si niekde prácu a prenajmem si tam byt. Je teda dané finančnými aj organizačnými možnosťami, že domov si tu budujeme akoby už raz a navždy. Samozrejme, veľká časť súčasnej mladej generácie to už zrejme vníma inak a oveľa viac cestuje."
Na čom vám teda v súvislosti s domovom najviac záleží?
"Aby som ho naplnil pozitívnymi vzťahmi. A záleží mi na prostredí. Ťažko by som mohol byť šťastný v byte domu alebo paneláku, kde mi pod nosom stavajú nejakú opachu, kde jazdia autá po ulici stodvadsiatkou, alebo kde sa strieľa vo vchode a nad vami žije mafián, za ktorým chodia prostitútky a vyhadzujú z okna fľaše od šampanského. Poznám také prípady, preto to hovorím. K môjmu pocitu domova jednoducho patrí aj to, aby prostredie, v ktorom žijem, bolo istým spôsobom bezpečné, príjemné, čisté, predvídateľné. To sa, bohužiaľ, dotýka aj istých otázok verejného záujmu, takže je to vlastne ťažko naplniteľný predpoklad, pretože na mnoho vecí mám ako občan v tejto krajine len obmedzený vplyv."
Hrdina vášho príbehu si mnoho radosti neužil. Ako je na tom podľa vás so životným optimizmom?
"Myslím, že dobre. Po kríze sa človeku môže opäť vodiť lepšie. To, čo počas kritického obdobia spoznal, v ňom však istým spôsobom zostáva. Prežité utrpenie je preňho minimálne novou skúsenosťou, novým poznatkom o sebe, s ktorým kráča ďalej. To, že nad ním dokáže uvažovať a pomenovať ho, je prvý predpoklad k tomu, aby ho riešil. Tento predpoklad som mu ako autor dal."
A čo dal hrdina románu vám?
"Možnosť sebareflexie a zážitok z písania."
