Jaroslava Blažková (vľavo) sa narodila v roku 1933. Po emigrácii do Kanady v roku 1968 u nás jej tvorba nevychádzala, až po roku 1989 sa objavila prvá kniha pre deti a mládež vo vydavateľstve Q 111. V druhej polovici 90-tych rokov vyšla v Aspekte reedícia jej poviedok a kultovej novely Nylonový mesiac pod názvom ...ako z gratulačnej karty..., neskôr zbierka (staro)nových próz Svadba v Káne Galilejskej a vlani kniha Happyendy, ktorá získala nomináciu na ceny Anasoft Litera a Východoeurópska cena za literatúru. FOTO - PETER PROCHÁZKA
Jedna z najčítanejších autoriek 60-tych rokov 20. storočia, vtedy aj dnes maturitná otázka. Po emigrácii do Kanady v roku 1968 vygumovaná zčítaniek. Po roku 1989 postupne opäť vychádzali jej knižky pre deti a mládež, neskôr aj tie ,dospelácke'. V rozhovore pre časopis Aspekt JAROSLAVA BLAŽKOVÁ povedala: "Niektoré smútky sú neutešiteľné, niektoré fázy života nenávratné. Rok 1989 prišiel pre mňa príliš neskoro. Keď som dostala list z Bratislavy, ako si predstavujem svoju rehabilitáciu, pripadalo mi to absurdné. Želala som si iba, aby vyšli znovu moje knižky..." K reedíciám Blažkovej kníh pribúdajú už aj nové - Happyendy sú jednou z nich. Texty v tejto knižke vznikali v rokoch 2002 až 2005, keď autorka žila starostlivosťou o ťažko chorého manžela.
Po roku 1989 začali vaše diela vychádzať v reedíciách, no teraz vám vyšli tri celkom nové knihy. Aké to pre vás je, že knižka Happyendy získala hneď dve nominácie na literárne ceny za rok 2005?
"Je to pre mňa naozajstné prekvapenie. Happyendy hovoria o smutnom období - o lúčení sa s najbližším človekom, a hoci som sa usilovala o nadľahčený tón, faktom zostáva, že ide o "posledné veci človeka". Na môj veľký údiv som odrazu dostala mnoho listov zo Slovenska, kde mi čitateľky a čitatelia píšu, že prežili alebo prežívajú podobnú situáciu a že kniha hovorí aj za nich. A moje "čierne humory", o ktorých som ako autorka trochu pochybovala, zarezonovali. Neviem, čo by pre mňa mohlo byť povzbudzujúcejšie."
Happyendy sú vlastne vašou prvou skutočne autobiografickou knižkou. Napísali ste ju vo - veľmi osobnej - forme listov priateľke a nedožičili ste si ani ochranu vymysleného príbehu. Vaša literárne vyčírená skúsenosť oslovila mnohých, no aký význam malo spísanie posledných vecí blízkeho človeka pre vás?
"Starala som sa o chorého manžela, je to zhodou okolností presne rok, čo vydýchol posledný raz. Aby som celkom nezošalela, v malých medzerách v opatrovateľskej činnosti som rýchlo písala svojej najmilšej priateľke Eve Limanovej Passerovej, a pretože máme medzi sebou zavedený istý tón, holdujúci humoru, niekedy aj čiernemu, usilovala som sa vidieť aj v tejto situácii svet ako absurdné divadlo. Až potom som začala uvažovať, že sériu týchto listov spracujem ako knižku. No a bolo to. Happyendy naozaj sú moja zatiaľ najautobiografickejšia knižka, a ten večný pochybovač, čo človeku vždy v hlave sedí, mi stále našuškával, že je to neetické ísť s takými intímnymi situáciami na svetlo božie. No autori sú odjakživa nedecentní, nevykvákajú len to, čo nevedia, hocako je situácia privátna."
Na vašich Happyendoch ma fascinuje najmä to, že nepotrebujú život prikrášľovať a robiť ho večne mladým na to, aby bol hodný žitia a literatúry. Ako to, že sa vám podarilo z tém lúčenia a konca urobiť taký šťastný zážitok?
"Ak je výsledný dojem taký, mohol ho spôsobiť iba fakt, že v týchto posledných rokoch sa zrkadlí náš celoživotný vzťah, štyridsaťročné manželstvo, v ktorom sme sa jednoducho mali radi. Samozrejme, že boli aj momenty napätia, veď v tých rokoch bol aj náš odchod do Kanady, problémy s akceptovaním tejto situácie, ktorá najmä na mňa doliehala strašne skľučujúco. Tiež sme vychovávali dvoch synov, ktorí z milých deťušiek vyrástli aj do stavu puberty a ťažkých zápasov s hormónmi. Prežili sme aj dvanásť rokov v kanadskej polodivočine, 150 kilometrov na sever od Toronta, kde mi kukuricu spásali mývaly a v chatrči neďaleko bývala líška. Tam nám naozaj líšky dávali dobrú noc. Všetkými týmito zážitkami sme s Dušanom prešli so vzájomným rešpektom a porozumením. Takže som aj tie záverečné roky prijímala ako poslednú kapitolu životného príbehu, v ktorej sme mali šťastie, že sme mohli byť spolu. Nemaľujem si žiadne idyly, no bolo to tak: Môj muž bol výnimočný a nekonečne láskavý človek, ktorého som si nikdy, aj keď sa mi premenil na štvorročné dieťa, neprestala vážiť. Verili by ste tomu?"
Emigrácia významne ovplyvnila váš život, po Happyendoch už možno povedať, že i dielo. Podelíte sa s nami aj v ďalšom písaní o svoj optimizmus ako nástroj prežitia?
"Čitatelia a čitateľky v listoch, a dokonca aj recenzie oceňovali, že som do príbehov zapojila aj svoje okolie, tým myslím našu ulicu a postavičky zo susedstva. Je to pestrá perepúť, v každom domčeku iná národnosť, Holanďania, Číňania, Indovia, Škóti, Gréci, Taliani, na čo si len spomenieš. A zhodou okolností sme v tesnom susedstve boli tri ženy v tej istej situácii - trápili sme sa s odchodom partnera. Nazvala som to bermudský trojuholník a musím doznať, že som svoje dve susedy dosť zhyenizovala - ak také slovo v slovenčine jestvuje. Tiež som siahla do spomienok na kanadské začiatky a vo výslednici to dalo dovedna akýsi portrét našinca ako exulanta, a práve tento moment čitateľov zaujal. Zo sarkastického rozprávania tu a tam vypláva nostalgia - tak ako život bežal. Hovorievam si: veď máme len jeden život na predaj. Teraz už len rozmýšľam, ktorú situáciu zo života by som takto čitateľkám a čitateľom predhodila. A nie je to veru ľahká úloha, stále čosi začínam a hneď to zasa zavrhnem."
Čo napríklad?
"Práve som navštívila manželov Škvoreckých v Toronte, a ako sme sa tak rozprávali, vyvstávali pred nami uplynulé roky. Najmä pre mňa a pre Zdenu Škvoreckú boli plné dobrodružstiev začínajúcich exulantiek, ktoré vzdelanie nepripravilo na žiadne skoky cez oceán. V Happyendoch sa podaktoré z týchto situácií mihnú, napríklad sedenie v jazykovej škole, organizovanej vládou pre novoprišelcov. Sedeli sme tam - pozbieranci z celého sveta, odrazu všetci premenení na idiotov, a ako s idiotmi sa s nami aj zaobchádzalo. U nás sa hovorievalo: chudobný človek - hotová opica. No tu sme videli, že hotová opica je ten, kto nevládne jazykom. Najmä územčistí, ťarbaví, mastní Gréci s menami ako Kasandra, Sokrates, Eurydika často vyskakovali a tou pogniavenou angličtinou vysvetľovali, že Grécko prinieslo svetu kultúru a demokraciu, keď ostatné národy ešte behali s kyjmi po lesoch. Mali pravdu, no aj tak ich nik z Kanaďanov nebral vážne, práve pre tú neogabanosť hovoru a nedostatok elegancie zjavu. Potili sme sa hanbou, všetci - každý z inej sveta strany. A to v Happyendoch nespomínam, čo také vytrhnutie z koreňov a strata jazyka robí s vlastným autorstvom. Nechcela som si v nich trhať vlasy z vlastnej bezmocnosti, napokon ich už ani nemám na trhanie veľa, tak si to odložím do dajakého iného opusu."
Autor: Jana Cviková
