Je jednoduché naskočiť na módnu vlnu. Najmä vtedy, ak je neodolateľná. Taký je aj ošiaľ, ktorý vyvolal na českej umeleckej scéne Miroslav Tichý. Ešte ste o ňom nič nepočuli? Nič to, donedávna ho nepoznali ani kurátori a výtvarní kritici.
Takže, Miroslav Tichý je fotograf. A tiež čudák, ktorého komunisti nedokázali normalizovať ani napriek výsluchom. Babičky z Kyjova, kde žije, ho používali ako odstrašujúci príklad. "Umývaj si ruky, inak budeš ako Mirek Tichý," vyhrážali sa vnukom.
Tak na neho spomína umelec Roman Buxbaum v monografii Miroslav Tichý, ktorá vyšla v českom vydavateľstve Torst. Knižka je čarokrásna, rovnako ako výstavy v Dome umenia a Umelecko-priemyselnom múzeu v Brne. V Dome umenia budete trochu potme, lebo svetlo by poškodilo už aj tak dosť poškodené snímky.
Kuriozít okolo postavy fotografa je neúrekom, jeho fotografie sú rovnako nekonvenčné ako jeho nekonformný život. Snáď najkurióznejšie je to, že keby nebolo Buxbauma, ktorého Tichý od detstva priťahoval a pre ktorého zosobňoval "odlišnosť, odpudivosť a smiešnosť", Tichý by asi nemusel dnes vyháňať novinárov. Prvú výstavu mu zorganizoval v roku 1989, keď mal Tichý 63 rokov. V roku 2004 ho H. Szee?mann zaradil na bienále v Seville.
Čo je také úžasné na Tichého fotografiách? To, čo zbožňujeme, keď sa prehrabujeme v spomienkach. Potrhané rohy, vyblednuté tajomstvá, zožltnuté stránky príbehov, zašpinené čisté línie, rozmazané nálady. A najmä ženy. Námet prozaický, ale vyžaruje z neho nedbalá poézia, niečo medzi Bukowského dekadentnou drsnosťou a Seifertovou krehkosťou. "Radosť je pojem, ktorý neuznávam," hovorí vo filme, ktorý je súčasťou výstavy v Dome umenia.
Forma snímok tiež fascinuje. Nedokonalosťou, čitateľnou stopou času, ktorú sa snažíme tak zúfalo zamiesť pod prah. Tichý sa nebabre. To, čo sa považuje za základný nedostatok fotografií - škrabance, biele bodky ako pozostatky prachu na zväčšováku - on nekoriguje.
Fotoaparáty si vyrábal sám, napríklad vyrezal objektív z plexiskla. Roztomilé kutilstvo sa podpísalo aj na technike, na neostrostiach a zlých expozíciách. Všelijaké haraburdy zagumičkoval a fotoprístroj bol na svete.
"Muselo to fungovať, keď som to robil ja. Ale nefungovalo to presne. Možno v tom bola poézia," smeje sa škodoradostne dlhovlasý šedivý pán ako vystrihnutý z Pána prsteňov. "To musíš mať v prvom rade zlý aparát! Ak chceš byť slávny, musíš robiť niečo tak blbo, že tak blbo to na svete nikto neurobí!"
Verí, že len z chaosu a neporiadku sa rodia nové veci, hádže svoje fotografie na zem, nechráni ich pred svetlom ani pred myšami, ktoré si udržiava vo svojom príbytku ako najbližších priateľov. Niekedy sa to prejaví na snímkach jemne, inokedy drasticky. Napríklad keď sú rohy "paspartmá" (zhotoveného z pokreslených papierov, ktorými podlepuje fotografie) obhryzkané ako kúsky syra.
"Nerobil som nič iné, len som trávil čas. Išiel som do mesta a musel som niečo robiť," sám sa zabáva na svojej ledabolo metóde. Po takomto špacírovaní pozrel na filmový zvitok a všetko "čo bolo podobné svetu" nazväčšoval. A svetu sa podobal ženský motív, rozobratý zo strán a do detailov tvár, nohy, prsia, niekedy nahé, často v plavkách
Už to, že v digitálnej ére vzbudil toľko záujmu chaotický program, stojí za návštevu. Výstava Tichý pre umelcov, ktorá je inštalovaná v Umeleckopriemyselnom múzeu, trvá do 20. augusta, druhá Miroslav Tichý v Dome umenia je do 6. augusta. Choďte na výlet. Do nostalgie, kde chybičky sú oslavované.
Autor: Brno