Hrali síce po Pixies, ale ich vystúpenie malo v sebe viac krásy a sily ako koncert hlavného headlinera festivalu. Líder kapely GLEN HANSARD to v krátkom rozhovore so SME po vystúpení odmieta.
Na záver ste zahrali pesničku od Pixies Where Is My Mind? možno lepšie ako oni hodinu pred vami. Súhlasíte?
"Ó, to by som netvrdil. V prvom rade to bola pocta Pixies, ktorí sú dodnes našimi vzormi. Milujem každú skladbu, ktorú zložili. V čase, keď hrali, sedel som v zákulisí a plakal, pretože ich pesničky mi pripomenuli moju mladosť."
Na pódiu to vyzeralo, ako keby synovia prekonali svojich otcov, nie?
"Ha! Ale nie. Frank Black (spevák Pixies - pozn. red.) prišiel za mnou po koncerte a povedal, že sa mu naša verzia Where Is My Mind? veľmi páčila."
Ako to, že na takom veľkom pódiu si dokáže skupina ako vy zachovať toľko intimity?
"Veľké pódium zvádza, aby bola skupina čo najhlučnejšia. Netreba sa báť hrať ticho. Keď sa to podarí, ľudia vás začnú rešpektovať. To je jedna z vecí, ktorú som sa naučil práve od Pixies. Tí hrali na koncertoch najtichšie ako sa dalo. Nútili ľudí, aby prišli k nim čo najbližšie, a potom zaútočili. Bum! Ozvali sa hlučné gitary a ľuďom sa zježili všetky chlpy. Je to vec dynamiky. Okrem toho veľa závisí aj od pub?lika. Keď je skvelé, tak aj vy máte viac odvahy. Nasadnete na koňa a letíte."
A aké bolo publikum na festivale?
"Slovenské publikum je skvelý kôň! Cítil som sa tu ako doma."
To asi preto, že jeden z vašich domovov je v súčasnosti v Česku, nie?
"Áno, žijem v Prahe, tak som si na koncerte pomohol aj českými slovíčkami. Dúfam, že ľudia mi rozumeli. Vaše jazyky sú príbuzné, nie?"
Prednedávnom ste vydali sólový album The Swell Season, pomenovaný podľa Škvoreckého knihy Vydarená sezóna, a vo Francúzsku práve dokončujete nový album s The Frames. Je to pre vás vydarená sezóna?
"Je to skutočne dobrý čas. V januári som hral vo filme, nahral sólový album a teraz som na turné. Album The Frames bude kolektívne dielo. Predtým som písaval sám, ale práca s inými ľuďmi ma dokáže doviesť do iných poschodí, kam by som sám nikdy nevyšiel."
Hovorí sa o vás ako nových U2, ale je to nezmysel.
"Ja viem. Sú to všelijaké novinárske barličky. Sme úplne iní ako U2. Hudba je emócia, nie je to žiadny šport. Neexistuje žiadne prvé alebo druhé miesto. To, čo robíme my, nedáva ľuďom U2 a samozrejme to funguje aj naopak. Pre každú kapelu predsa existuje publikum. The Frames nikdy s nikým nesúťažili."
Vaše gitary sú legendárne. Na akustickej máte veľkú dieru a elektrická má taktiež svoje roky. Sú to vaše milované nástroje?
"Nevymenil by som ich za nič na svete. Akustická má už asi pätnásť rokov a začína sa mi rozpadať pod rukami. Už som si kúpil novú, ale neviem sa zbaviť tej starej. Tá diera vznikla neustálym hraním, až som brnkadlom zodral jej povrch. Viete, čo je zaujímavé? Čím je tá diera väčšia, tým má gitara lepší zvuk!"
A elektrická? To je tá, ktorú vám daroval váš strýko, keď ste v osemdesiatych rokoch začínali hrať po dublinských puboch?
"Áno, je to ona. Mimochodom, o tú druhú čiernu, s ktorou som hral dnes na koncerte, som skoro prišiel po jednom vystúpení v Českých Budějoviciach. Zabudol som si ju po koncerte na ulici. Keď som sa po ňu vrátil, bola preč. Oslovili sme rádiá, televíziu, tlač, aby nám pomohli s pátraním. O týždeň neskôr nám zavolali z budějovického klubu, že ju našli na ulici, presne na tom istom mieste, odkiaľ zmizla. Bola v perfektnom stave a naladená. "
