Daniela Kapitáňová sa narodila 30. júla 1956 v Komárne. Je absolventkou divadelnej réžie na pražskej FAMU. Ako divadelná režisérka pôsobila v Maďarskom oblastnom divadle v Komárne, spolupracovala s Divadlom F. X. Šaldu v Liberci a s divadlom Thália v Košiciach. V roku 1996 získala Cenu poroty v literárnej súťaži Poviedka, v roku 2000 debutovala novelou Samko Tále: Kniha o cintoríne, ktorá na Slovensku doteraz vyšla v štyroch vydaniach, vlani vyšla v českom preklade a pripravuje sa jej maďarská, francúzska a švédska verzia. Za posledné roky publikovala v rôznych periodikách, venuje sa rozhlasovej tvorbe. Najnovšie jej vyšiel detektívny román Nech to zostane v rodine!, ktorý v roku 2004 vychádzal na pokračovanie v tlači. Je vydatá, žije v Komárne, s manželom, akademickým sochárom Ondrejom Csütörtökim, majú dospelú dcéru. |
é klasické detektívky však majú spoločné čaro bez ohľadu na čas. Aké? Tajuplné. Nech to zostane medzi nami.
Vaša posledná kniha, o ktorej sa už veľa hovorilo aj písalo, si potrpela na formu. Napísali ste detektívku z prostredia televíznej reality šou a spracovali ste tak vlastne žáner v žánri. Ako spätne hodnotíte tento svoj zámer?
Chcela som napísať ortodoxne klasickú detektívku: prostredie, odkiaľ by sa nik nemohol dostať a kam by nik cudzí nemohol. Nuž, skúste vymyslieť okolnosti, aby ste dnes dostali tucet ľudí na dva dni bez akéhokoľvek spojenia so svetom... tak sa vylúplo riešenie: účinkujúcich v reality šou. Náhodou to sadlo. Teda dúfam.
Tému ste chytili za rohy v čase, keď reality šou u nás ešte nebežali. Dnes je už naopak po ich najväčšom
boome. Čo ,večne živé' zostáva vo vašej knižke?
Hm... Pre tých, čo majú radi detektívnu klasiku, možno zápletka. Pre ostatných: neviem.
Čím je podľa vás vaša knižka pre divákov reality šou?
Nie som si istá, či oduševnení diváci reality šou po domácej beletrii vôbec siahajú. Tí neoduševnení majú zrejme podobné názory ako môj detektív Oto Župan, takže asi nikoho neprekvapím.
Ako ovplyvnila táto kniha v porovnaní s vašou prvotinou Samkom Tále váš život?
Takmer nijako.
Čoraz častejšie sa objavujete ako pisateľka fejtónov a postrehov v rôznych periodikách. Čo všetko okrem ponuky písať vás presviedča, že to máte robiť?
Nenachádzam žiadne rozumné dôvody to v súčasnej situácii nerobiť.
Máte popri tom čas na knižnú tvorbu? Obmedzuje vás v nej písanie článkov, alebo ju nejakým iným spôsobom ovplyvňuje?
Ak sa vám podarí opísať pocit na dvadsiatich riadkoch, začínate pochybovať, či je vlastne potrebné opisovať ho na dvesto stranách... neviem, ako si s tým dokážu poradiť ostatní, mňa to dosť trápi.
Čo sa musí stať, aby ste sa pustili písať ďalšiu knihu?
Už nič, už ju píšem. Ale naozaj neviem, či nakoniec z toho bude tých dvesto strán a nie dvadsať riadkov.
(ea)
FOTO SME - MIRKA CIBULKOVÁ
