V katalógu sa uvádzal decentne ako slovenský deň. V praxi to vyzeralo tak, že v to ráno sa mnohí z tých málo sloven?ských filmárov vybrali do Hradišťa, aby tu uviedli svoje snímky. Spolu s nimi aj mnohí z tých málo odborníkov a teoretikov. Do utorka sa tu slovenčina príliš neozývala, iba ak z plátna.
V ten deň Slovensko predstavilo Ticho Zuzany Liovej, Mesto lietajúcich slov Tiny Diosi, pásmo Pavla Barabáša, Medenú vežu Martin Hollého, Vojtekovu Cestu za snom, Šulíkovu Záhradu a Iné svety Marka Škopa. Niektoré snímky sa objavili prvýkrát, iné sú tu ako doma.
Smútok Ivana Balaďu
Najväčšie sklamanie v slovenskom dni zažil režisér Ivan Balaďa. Organizátori mu síce pripravili komponovaný program, kde sa premietali jeho dva dokumenty a jedna umelecká esej, ale kvalita obrazu bola tragická.
"To, čo ste videli, bolo tak 35 percent z toho, čo ste mali vidieť," zhodli sa smutní hostia Ivan Balaďa, Lubor Dohnal a kameraman Juraj Šajmovič. Nevyšlo práve to, čo je na festivale vynikajúce. Že na veľkom plátne si diváci môžu pozrieť čiernobiele snímky, ktoré by inak museli zháňať po archívoch. Veľká škoda.
Balaďova snímka Cintorín bez mena vznikla podľa reportáže Ladislava Mňačka. Je meditáciou muža, ktorý prežil vojnu, nad hrobmi nemeckých vojakov na Slovensku. Film Les zasa inšpirovala smrť Jana Palacha.
Našťastie, Balaďov celovečerný film Archa bláznov, ktorý je vrcholom jeho tvorby, no dvadsať rokov si musel poležať v trezore, uviedli v Uherskom Hradišti v pozerateľnej kvalite.
Mnohí teoretici tvrdia, že Ivan Balaďa patrí k takzvanej hviezdnej trojici z pražskej FAMU HanákHavettaJakubisko. No akoby bol celý život prekliaty. Jeho filmy boli načasované do zlých dátumov. Toto platí dokonca aj o filmovaní po revolúcii.
Akoby znamením zlých dátumov bol už jeho absolventský film, adaptácia Mňačkovho románu Smrť sa volá Engelchen. Pripravil ju v Československej televízii Bratislava v roku 1960. O tri roky neskôr sa na Barrandove zrodil rovnako nazvaný film, lenže od režisérov Kadára a Klosa. A ten Balaďovu snímku zatienil.
