|
• USA • 2006 • 107 min • Réžia: Alexandre Aja • Námet: rovnomenný film Wesa Cravena z roku 1977 • Scenár: Alexandre Aja, Grégory Levasseur • Kamera: Maxime Alexandre • Hudba: tomandandy • Hrajú: Maxime Giffard, Michael Bailey Smith, Tom Bower, Ted Levine, Kathleen Quinlan • Premiéra v SR: dnes
Niektorí recenzenti majú veľké nutkanie komentovať aktuálne počasie, takže pri hororoch uvádzaných v lete s rozkošou píšu o scénach, z ktorých vás bude mraziť. Pri novej verzii hororu Hory majú oči, pôvodne z roku 1977, sa týmto slaboduchostiam treba vyhnúť - namiesto rafinovaného desenia diváka sa film s pribúdajúcimi minútami premieňa viac na krvavú než desivú snímku o otcovských pudoch, pomste a prerode intelektuála na zabijaka.
Američania uskutočnili v 50. rokoch na vlastnom území množstvo pokusov s atómovými výbuchmi. Výsledkom nebola iba rovnováha týchto ničivých zbraní počas studenej vojny, ale aj zmeny v ľudskej genetike. Aspoň tak to vidia tvorcovia filmu o zmutovaných potomkoch baníkov, ktorí odmietli opustiť svoje domovy pred testovaním zbraní a ich deti si to odniesli nielen výzorom, ale aj v správaní a kulinárskych chúťkach.
Hory majú oči je vlastne rodinný film pre silnejšie nátury, na jednej strane je to rodina Carterovcov putujúcich s karavanom do Kalifornie, na druhej je to malá komunita baníckych potomkov so sklonmi ku kanibalizmu a zvláštnou schopnosťou prejsť od artikulovanej reči k zverskému vrčaniu. Na oboch stranách môžeme vidieť vzájomnú nehu a spriaznenosť, ale aj bežné konflikty s panovačným svokrom či krvilačným synom.
Hoci sú obeťami obe strany, film sa prikláňa na stranu modernej americkej rodinky, zablúd ivšej na púšti kdesi na americkom juhozápade. Evidentne má navrch krása zdravých ľudí pred škaredosťou mutantov, ilúziu rovnováhy vytvára aspoň to, že pes s menom Kráska to neprežije, zatiaľ čo psovi s menom Zviera sa bude dariť o čosi lepšie.
Slogan filmu hovorí, že kto zomrie na začiatku, patrí ešte medzi tých šťastnejších. Naznačuje tým ukrutné a pomalé týranie obetí, aké sme mohli vidieť v Texaskom masakri motorovou pílou či v Hosteli. V skutočnosti však v tomto filme umieranie netrvá až tak dlho, pretože ak niečo mutantom chýba, je to práve trpezlivosť. Spád urýchľuje aj prostý fakt, že na zabíjanie najradšej používajú sekery a banícke čakany. Keď ho raz máte v hlave, odrezávanie ucha až tak nebolí.
Vo filme sa objaví pár bežných klišé o nenormálnosti všetkých ľudí žijúcich uprostred púšte, k záveru sa necháva uniesť nadržiavaním jednej strane až do tej miery, že jej malé víťazstvá podfarbuje heroickou hudbou. Horor ťaží nielen z bezvýchodiskovej situácie rodiny uväznenej so zlomenou nápravou v starom kráteri po atómovom výbuchu, ale najmä z bohatej úrody, ktorú tomuto žánru poskytli 70. roky - Hory majú oči nebol ani vtedy najlepším hororom danej dekády, podobne ako jeho nový remake však dokázal desiť dostatočne na to, aby úplne nezapadol.
Najmenej sa z toho tešia priaznivci atómovej energie, ktorých propagačná práca vďaka takýmto filmom opäť vyjde navnivoč.
Autor: JÁN GREGOR