Prišiel do krčmy a vo dverách zvolal: "Tú moju!" A už ju niesli. Vo vedre.
Vavrica si odkrútil hlavu. Má ju na závit. Z krku mu vytŕča modrý smaltovaný lievik. Opatrne zodvihol vedro plné borovičky a vlial ho na jeden raz do seba.
"Tento Vavrica..." povedali chlapi, kývali uznanlivo hlavami a tĺkli čelami o dubové stoly do rytmu. Iba Oslejovi niečo prekážalo. "Čo je, čo?! Čo zabŕdaš?! Pľasnem ti po papuli?!" zakričal na Vavricu.
"Ej, Oslej, musel by si onakvejší chlap byť, aby si mi mohol pľasnúť!"
"No čo je, čo?! Mám ti pľasnúť?!"
"A vieš čo? Pľasni! Pľasni, ak si chlap!"
Oslej pleštil Vavricovi takú po papuli, že mu z pysku vytrhol kusisko mäsa. Preletelo cez celú krčmu, fľaslo krčmárke o biele čelo a ľavé oko jej zalepilo na tri dni.
"Kurva, Oslej, dobre si mi pľasol!" povedal uznanlivo Vavrica a opakom dlane si rozmiesil krv po tvári. Naďalej hľadel na svet jedným okom veselo a druhým smutno. Potom prudko švihol zápästím a z Oslejovej usmiatej tváre vylomil stoštrnásť zubov aj pol metra čeľuste.
"Kurva, Vavrica! Dobré to bolo!" vrieskal nadšene Oslej. "Tlak v hlave mi klesol, aj ruky sa mi prestali triasť!"
"Tento Vavrica..." povedala Vavricova svokra a otvorila chladničku. Chcela si z nej vybrať pivo.
Ale v chladničke bol len zamrznutý vodný vír. Čakal na svokru v igelitovej taške previazanej motúzom. Vavrica ho včera chytil v priehradnom jazere za dedinou na plyšového medveďa s puknutým skleným okom. Nikto však o tom nevedel. Vavrica mu pre istotu odtrhol hlavu.
Do chladničky sa vovalil teplý vzduch. Vír sa rozmrazil a stiahol svokru aj s rúžom na perách a novou trvalou, ktorá odrazu trvala tak krátko.
"Kde je mama?" spýtala sa o nejaký čas Vavricu manželka.
"Na dvore," odpovedal Vavrica.
"Čo by robila na dvore? Dobre vieš, že mama na dvor nikdy nechodí. Mama nemá nohy."
"Narástli jej," odpovedal Vavrica.
Ženu pochytila zvedavosť. Vyšla na dvor.
O chvíľu sa vrátila celá happy.
"Tak som sa nasmiala, až ma pichá v boku," povedala. "Na dvore je len medvedia hlava s puknutým okom. Plná medu."
"Mama je na dvore," nedal sa Vavrica.
"Tento Vavrica...." povedala žena, pokrútila hlavou a ešte raz vyšla na dvor.
Z medvedej hlavy vyletel cez puknuté oko včelí roj a upichal ju k smrti.
"Včely... Zase tie včely..." povedal Vavrica a miesil na večeru vo vedre hlinu, med, vodu z jazera a borovičku.
Dvere na chladničke sú otvorené. Na kovovej mriežke, vedľa prázdnej fľašky od piva, leží Vavricova hlava.
"Tento Vavrica..." hovorí hlava.
Vavrica sa skláňa nad vedrom, z večere hľadí puknuté oko.
"Hm... Ako by som vám to..." zamyslela sa šéfredaktorka okresných novín Milada Lajmonová. "Myslíte si, že vaša poviedka zaujme čitateľov?"
"Áno," povedal Jaroslav Viluda. Sedel oproti šéfredaktorke na otáčacej drevenej stoličke. Dlane mal položené na citróno-vožltých nohaviciach. Nervózne o ne poklepával prstami. Štvrté doby sotva počuteľného rytmu zvýrazňovali podpätky malinovočervených poltopánok. "Čítala ju mama, stará mama, aj suseda Mazúchová. Všetkým sa páčila."
"Nemám dôvod vám neveriť. Napriek tomu... Viete... Snažíme sa, aby bola naša víkendová príloha zábavná. Aby si čitatelia mohli pri nej oddýchnuť od všednej dennej reality."
Viludovi sa na hladko vyholenej tvári objavili drobné kvapky potu. "Víkendovú prílohu číta celá naša rodina. Každé písmenko. Aj to najmenšie," povedal. Rytmus prstov a podpätkov sa nebadateľne zrýchlil.
"To ma teší." Lajmonová sa usmiala. Ale oči zostali rovnako chladné. "Práve preto by sme si chceli udržať úroveň."
Viludov rytmus sa beznádejne rozsypal. Na hornej pere sa zjavila veľká kvapka potu.
"Tým nechcem povedať, že by ste nevedeli písať. Máte celkom svieži štýl. Akurát sa mi zdáte byť akýsi... Akýsi bez fantázie."
Viluda nešťastne pokrčil plecami. Kvapka potu sa blížila k ľavému kútiku. "Tak nič. Ďakujem vám," povedal a začal sa dvíhať zo stoličky.
Lajmonovej zmäkli oči. "Počkajte. Čo keby ste pre nás urobili nejaký rozhovor?"
Viluda sa od radosti zhlboka nadýchol. "Rád. Veľmi rád! Vždy som túžil pre vás písať!"
Evidentne sa potešila aj Lajmonová. "Výborne! Na začiatok si vás vyskúšam na niečom jednoduchom."
Viluda si vybral z vrecka na slivkovomodrom saku telefón. "Nahrávaj. Rozhovor. Téma," povedal.
"Pôjdete do Mestského kultúrneho strediska. Viete, kde to je?"
Viluda sa zamyslel. "Vedľa Matriky mutácií?" povedal po chvíli.
"Áno. Taká veľká zemiakovožltá budova. Choďte na druhé poschodie za sekčným šéfom Ilčíkom a urobte s ním rozhovor. Predvčerom sa oženil s klonom Marilyn Monroe."
Viludovi sa od údivu doširoka roztvorili oči. "Za veľkým Ilčíkom?"
Lajmonová sa zasmiala. "Nepreháňajte. Až taký veľký nie je. Sústreďte sa na svadobnú noc. Povráva sa, že všetky klony Marilyn sú frigidné. Pozajtra mi to prineste."
"Tak ako ste dopadli s poviedkou?" spýtala sa v predsieni Viludu sekretárka. Viluda chvíľu mlčal, lebo si práve vymieňal hlavu. "Veľmi dobre. Idem robiť rozhovor. Akurát som mal veriť Montymu. Povedal mi na poviedku, že to je šit," odpovedal, keď si konečne nasadil obyčajnú neoholenú hlavu.
"Monty? To je nejaké divné meno..." zadivila sa sekretárka.
"Ani nie. Je to môj pes. Poviedky mu vždy čítam ako prvému," povedal Jaroslav Viluda a natešený vykročil ku dverám.
