Pavel Vilikovský (1941) študoval filmovú réžiu v Prahe, neskôr na FF UK v Bratislave angličtinu a slovenčinu. Debutoval zbierkou poviedok Citová výchova v marci. Ďalšie knihy: Prvá veta spánku, Večne je zelený..., Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, Eskalácia citu, Slovenský Casanova (spolu s Lajosom Grendelom), Peší príbeh, Krutý strojvodca, Okrídlená klietka (spolu s Tomášom Janovicom), Posledný kôň Pompejí, Čarovný papagáj a iné gýče. Venuje sa aj prekladom z angličtiny. FOTO - ĽUBOŠ PILC |
Spisovateľ a prekladateľ PAVEL VILIKOVSKÝ tvrdí, že nepatrí medzi profesionálnych spisovateľov. Takých si iba predstavuje, keď má hovoriť o sebe a o písaní. Hoci literárnu tvorbu považuje za rizikový podnik, rozpráva o nej s istotou a presvedčením. Tak, a ešte hlbšie, oslovuje čitateľa aj jeho kniha poviedok Čarovný papagáj a iné gýče.
Ste už držiteľom viacerých literárnych cien. Čo pre vás znamenajú?
"Cena má dvojaký význam - jeden pre autora a druhý pre literatúru. Je to isté zvýznamnenie diela bez ohľadu na to, akú cenu dostáva. Nemám nič proti cenám, najmä ak sú spojené s finančným obnosom, pretože zaň si človek môže kúpiť napríklad čas na napísanie niečoho iného. Nepíšem však s vedomím, že by som mohol niečo získať. Ako autor si najviac cením predovšetkým spontánne, nečakané čitateľské ohlasy."
Je cena inšpiratívna pre písanie?
"Proces, ako sa k písaniu dostávam a ako sa písanie rozbieha, je pre mňa oveľa zakuklenejší, vždy je to dobrodružstvo s otvoreným koncom."
Nemáte pri vašom spôsobe písania problém, že nestihnete dielo včas odovzdať vo vydavateľstve?
"Pri vlastných textoch nesľubujem nič dopredu, nedovolil by som si stanoviť čas. Nie som si istý ani hodnotou výsledku, nieto termínom. S vydavateľom hovorím, až keď držím v ruke hotovú vec. Stresy poznám skôr pri prekladaní, kde je termín vopred dohodnutý."
Stotožňujete sa s prekladaným textom rovnako ako s vlastným?
"Vlastné písanie aj prekladanie je práca s jazykom. Prekladanie je pre mňa ľahšie v tom, že už existuje. Nerozmýšľam o autorovi a nezvádzam boj s hrdinom, ale s tým, aby to, čo hovorí, povedal v slovenčine. Preto sa vždy usilujem vybrať si text, ktorý mi vyhovuje, rezonuje vo mne. Pri vlastnom písaní je to ťažšie v tom, že možné sú takmer všetky vety a určiť tú, ktorá to bude, dokážem len vylučovacou metódou. Keď mi zostane posledná, už sa nedá nič robiť, to bude tá, ktorú použijem."
Hovoríte, že čas na vaše písanie nemáte neurčený. Kedy potom viete, že máte písať?
"Správny čas bol v minulosti ten, ktorý zvýšil popri práci a rodine. Povinnosti v zamestnaní prevažovali aj preto, lebo som niekedy vopred vedel, že to, čo napíšem, nebude uverejnené. Voľný čas som venoval prednostne prekladaniu, lebo tam bol príjem predsa len istejší. Teraz som už dôchodca, času je viac, takže si môžem častejšie dovoliť luxus venovať sa predovšetkým písaniu."
Je vždy o čom písať?
"To je háklivá záležitosť. Človek si myslí, že je, píše a po dvadsiatich stranách zistí, že to môže takmer celé zahodiť. Samozrejme, nejaké úlomky zostávajú. Mám takú skúsenosť, že isté témy si ma vyhľadajú, ale ak si, naopak, vyhľadám témy ja, väčšinou z nich nič nie je. Jednoducho, nemám k písaniu profesionálny vzťah. A tak mi to aj vyhovuje."
Napriek tomu patria vaše diela medzi najoceňovanejšie. Ako je to možné?
"Nechce sa mi nad tým rozmýšľať. Za pochvalu sa nehnevám, ale beriem ju s rezervou."
Vaša posledná knižka poviedok označuje kritika za čitateľsky ľahšie stráviteľnú, dokonca s viacerými úsmevnými momentmi. Predsa v nej však cítiť smútok. Z čoho pramení?
"Nerozmýšľal som na tým, smútok som si neuvedomoval. Ale ponúka sa vysvetlenie, že je to akási starecká nostalgia - človek hovorí o veciach minulých a pritom vie, že tých budúcich už nie je bohviekoľko. Ak teraz vzniklo čitateľsky vďačnejšie dielo, nebol to jednoznačný úmysel, jednoducho sa postupom času také veci nazbierali a ja som ich potom poskladal."
Nachádzame medzi nimi spomienky na otca. Vyrovnávate sa s jeho smrťou?
"Sú to dávne veci, je najvyšší čas vyrovnať sa s nimi. Ale nemal som pocit, že by som mal túto tému nejako dramatizovať alebo tragicky tónovať. Napokon, proces písania je vždy istým spôsobom vyrovnávaním sa."
Vysnívali ste si za roky svojho písania nejakého čitateľa?
"Predstavujem si niekoho ako ja. Jediné, čo si totiž môžem naozaj overiť, je to, ako môj text účinkuje na mňa. Som ten pokusný králik. A potom už je každý čitateľ vítaný."
Ako pri tom vzniká odstup?
"To sú jemné psychické procesy. Text v procese vzniku skúmam jednak z hľadiska toho, ako sa mu podarilo zachytiť pomyselnú skutočnosť, a zároveň skúmam isté formálne znaky, teda, či a kde spraviť trebárs medzeru, odstavec. Zaujímavé je, že čím máte viac materiálu, tým viac si diktuje. V prvom riadku sa ešte môže stať všetko. Po piatich stranách je už kopa vecí vylúčená. Buď sa postava nejako vyprofilovala a neveríte, že by urobila to alebo ono, alebo sa dej vyvinul tak, že vylúčil veľa iných možností. Po päťdesiatich stranách materiál už poslúchate, on sám si povie, čo k nemu patrí a čo nie. Z tohto hľadiska je najrizikovejší podnik azda poviedka."
Hovoríte o písaní prísne. Nechávate sa pri ňom rád uniesť?
"To sa, samozrejme, stáva, a v tom je pre mňa aj zmysel písania. Objavíte tak veci, o ktorých ste nevedeli, hoci ste to stále vy. V próze je, aspoň pre mňa, dôležité, aby sa opisovaná skutočnosť do veľkej miery prekrývala s mojou. Zároveň si však uvedomujem, že všetky základné príbehy boli už porozprávané."
EVA ANDREJČÁKOVÁ