okno; len keď vlak zastal, vystrčil som zakaždým na okamih hlavu a nadýchol sa vypraného vzduchu. Tráva a kríky pri trati sa mokro ligotali, hneď za nimi, akoby nám prišli zakývať, stálo zopár tenkých briez; vzadu, už v hmle, sa dal tušiť mĺkvy, nepoddajný ihličnatý les.
Stanica O. čupela uprostred polí ako vrana so zlomeným krídlom, zmoknutá a opustená. Čakáreň bola prázdna, iba spoza okienka pokladne sa ozývalo drnčanie signalizačných zariadení. Vonku ticho pršalo, za koľajnicami vytŕčali z trávy vytrhané podvaly, slizké od vody. Zo stanice viedli dve cesty: jedna, asfaltová, smerovala naľavo, zrejme do mesta, druhá sa uberala doprava a po sto metroch sa strácala medzi kríkmi; obe boli pusté. Nevedel som, ktorou chodieval otec, a v daždi by som aj tak ďaleko nezašiel. O dvadsať minút mi šiel vlak späť. Postavil som sa pod striešku, hľadel pomedzi husté, ťažké kvapky do polí a usiloval som sa spomínať. Márne. Raz som už v týchto končinách bol, hneď po vojne, ale bol som taký malý, že som si nič nezapamätal. Ako by som sa mohol pamätať na to, čo sa stalo pred osemdesiatimi rokmi?
Q
"Mimochodom, bol som sa pozrieť na nádraží v O.," pochválil som sa bratovi po návrate. A keď som videl jeho nechápavý pohľad, ešte som doložil: "Otec často v denníku spomínal nádražie, zrejme tam trávil veľa času."
"Odkiaľ vieš, že nešlo o nádražie v N.?" povedal brat. Otázku, ako som sa dostal k denníku, nechal v tej chvíli veľkoryso bokom. "To je oveľa logickejšie, lebo tam chodil do gymnázia a všetci cezpoľní sa iste schádzali na stanici."
Mal pravdu ako vždy, nahnevalo ma iba, že som na to neprišiel sám. Áno, bolo to logickejšie, no a čo? Práve preto som šiel do O., aby som otca zastihol samého a nemusel sa oňho deliť so spolužiakmi. Vlastne so spolužiačkami, asi. Čo keby na mňa jednoducho nemal čas?
"Ty máš jednu chybu," povedal brat, keď mi nalieval do druhej nohy, "že si strašne vymýšľaš. Odjakživa. Pamätáš sa na to kráľovstvo, čo si si vymyslel, keď sme cez vojnu museli bývať v pivnici? Ležal si v rozsušenom koryte a hral si sa, že si kráľom."
"Myslíš Granty? To bola v skutočnosti republika, ale od trojročného decka nemôžeš chcieť, aby rozoznávalo štátne formy. Že kráľovstvo, to som povedal len tak, lebo z rozprávok som iné nepoznal."
"Keby niečo, mal si už takmer štyri," upozornil ma brat.
"Tri či štyri, to je jedno," povedal som. "Podstatné je, že ako ináč sa má také decko zabaviť, keď musí celý deň trčať v koryte na pranie? No vidíš. Bodaj by si nevymýšľalo!"
Vzal som zo stola pohár, že sa napijem, ale než som ho stihol priložiť k ústam, zrazu sa to predo mnou vynorilo, sčista-jasna, nevedno skade, celý ten kratučký výjav i so všetkými okolnosťami: Po prechode frontu sme sa už cez deň zdržiavali hore v dome s rozstrieľanými oknami a dverami, ale ja ako malý som ešte musel poobede spávať, preto ma odšikovali dolu do pivnice. Nevedel som hneď zaspať, ležal som teda v koryte, hľadel do povaly a krátil si čas spevom. No, spevom ako spevom; myslel som, že ma nik nepočuje, a tak som vybľakoval na celé kolo. Odrazu som sa, neviem prečo - možno som podvedome zacítil pohyb, pozrel ku schodom a zbadal som, že tam stojí otec a usmieva sa. Myslel si, že ho nik nevidí, a tak sa usmieval na celé kolo. Otec mal hrubé pery, ťažko sa mu nimi hýbalo, ale keď už zmajstroval úsmev, stál za to. Neusmieval sa na mňa, veď som sa dovtedy nedíval, skôr nado mnou, ale ani to nie je celkom presné. Bol to úsmev o mne, a potom, keď som sa pozrel, trochu aj o ňom, nestrážený; o nás oboch, spolu. Nechajme to, otec sa jednoducho usmieval, a keď zbadal, že sa pozerám, žmurkol na mňa a odišiel. Úsmev zostal so mnou v pivnici. Ako mi mohol na toľké roky zapadnúť v pamäti?
"Zvláštne, práve som si spomenul," začal som ešte vždy s pohárom pri ústach, ale potom som iba mávol rukou: "Na zdravie." Nebál som sa, že mi brat bude do tej nemej chvíle s otcom kafrať, veď pri nej okrem nás dvoch nik nebol, ale práve preto. Bola to spomienka, konečne, konečne spomienka, ktorá patrila iba mne, moja vlastná; bol som jej jediným pánom, výlučným a zvrchovaným. Nepotreboval som si ju dať od nikoho opečiatkovať.
"Práve som si spomenul," povedal som namiesto toho, "že som dávno nebol na cintoríne. Musím ta zájsť, brečtan sa iste zasa rozliezol po celom pomníku."
Jasné, zájdem na cintorín, pomyslel som si a hneď som sa na to napil. Nie ostrihať brečtan, to počká, ale pozrieť sa na otca, ako tam leží, v mojej vlasti, v svojej cudzine, dolu, v hlinenom koryte, sám, dlho, dlho. Možno si, aby mu ušiel čas, aj spieva.
Už vopred som sa pri tej predstave usmieval.
