Gert de Graaff (1957), scenárista, režisér, kameraman a editor, študoval najskôr letecké inžinierstvo a potom na Holandskej filmovej a televíznej akadémii, ktorú ukončil filmom Twee (Dve, 1986). Ďalší film, More, ktoré myslí (2000), bol uvedený aj na MFF Bratislava. Predchádzajúce tri roky každodenne písal scenár pre nový film, tiež inšpirovaný zenbudhizmom.
FOTO – ROMAN BALOG
yslených fórov založených aj na optickej ilúzii. Zámer? Primäť diváka zamyslieť sa nad myslením. Ak v tom cítite paradox, ste na správnej stope.
Keď záverečné titulky idú na plátne zrkadlovo, tak, ako keby divákove oči boli vnútornou stranou obrazovky počítača, ktorý písal o obrazovke počítača, zdá sa to byť rovnako zvláštne, ako keby boli napísané naopak. Teda tak, ako sme zvyknutí.
Akú veľkú odvahu má režisér, ktorý v súčasnosti nakrúti film pre kiná, v ktorom nie je sex, láska ani násilie?
„Totálne ma nadchli niektoré knihy o zenbudhizme. Najskôr som chcel o tom napísať knihu, ale je ich dosť. Argumenty pre film sú, že v ňom je optická ilúzia a identifikácia s postavou. Vedel som, že musím veci vyviesť z rovnováhy, konfrontovať diváka s jeho zaužívanými spôsobmi pozerania. Ak si potom uvedomí, že sa nepozerá dobre, je to správne. Mal by si však uvedomiť, že to platí aj o jeho myslení.“
Prečo zenbudhizmus? Preto, že ste boli v Indii?
„Nie, dostala sa mi do rúk kazeta, na ktorej jeden Holanďan hovorí o zenbudhizme. Od prvého momentu som z toho mal husaciu kožu. Pozbieral som 40 jeho kaziet, našiel jeho učiteľov, čítal jeho knihy. No nedokázal som ich pochopiť. V jednej sa píše, že len myslenie nám hovorí, že myslenie existuje. Hovoril som si, že to je skvelé. Lenže zas to bola len myšlienka. Takže paradox. Keď človek nad tým príliš premýšľa, môže z toho aj zošalieť.“
Vy ste na filme More, ktoré myslí pracovali 14 rokov. Trošku ste zošaleli?
„Myslíte? Nie. Scenár som písal rok, desať rokov som hľadal na film peniaze. Išlo to ťažko, lebo nikto ma nepoznal a nechápal, čo za film to má byť. Nevedeli ani, či to je dokument, alebo hraný film. Mnohým sa páči, mnohí ho neznášajú.“
Vo filme ste povedali, že človek je ako televízna debna. Veľakrát sa objavuje na plátne obrazovka, ktorá je obrazom v inej obrazovke, ktorá je obrazom v ďalšej... Mali ste v úmysle kritizovať silnú ilúziu, ktorú televízia vytvára?
„Nie. Chcel som ukázať na zmenu vnímania. Preto som vymyslel čo najviac scén, kde k nej dochádza. Napríklad divák sa pozerá na svet zo strany obrazovky, ktorú potom vypnem.“
Vo vašom filme je príliš veľa informácií. Je možné pochopiť ho na jedno pozretie?
„Mnohé sa dá objaviť na druhý– či tretíkrát. Napríklad je tam záber na kúsok papiera, na ktorom je napísané: Tento papier nehovorí nič o nasledujúcej scéne.“
Film je v holandčine, stále v ňom počuť úvahy z kazety a súčasne sú tam zábery na odkazy na papieroch. Napríklad na nástenke je plagát s nápisom: V kine zabúdate na to, že je to film. Tieto nuansy neprekladáte. Môže po holandsky nehovoriaci divák pochopiť film?
„Je to ťažké, ale nechcel som všetko prekladať. Žiaľ, pre toto je to naozaj holandský film. Stalkera som videl v kine deväťkrát, kým som ho pochopil. Teraz sú filmy zvláštne. Hollywoodske filmy musia byť zrozumiteľné na prvýkrát. Titanic – jasné, loď sa potopí a je to. Lenže téma o myslení je komplexnejšia. Ani rozum ju nedokáže pochopiť.“
Najskôr ukazujete, že myslenie je paradox, potom, že cesta ani metóda pochopiť myslenie neexistuje. Čo paradoxom nie je? Život?
„Život nie je paradox, myslenie áno. Vždy je minulosťou.“
A to je problém?
„Nie, ale napríklad veľa ľudí v Holandsku sa zdá byť šťastnými, a pritom sú nešťastní. Je to pre ich myslenie. Pretože život je vždy len tým, čím je. Sme, a potom umrieme. Mnoho ľudí pátra len po tom, čo je nedokonalosťou v ich šťastí.“
Váš film je o scenáristovi, ktorý píše scenár o scenáristovi, ktorý píše scenár o scenáristovi. Aké je byť tým scenáristom?
„Neuveriteľne krásne. A neuveriteľne zábavné.“
Nezacyklovali ste sa?
„Nie.“
Je tam veľa optických hier, ktoré totálne spochybňujú naše myslenie. Vy ste stáli aj za kamerou a montážou. Prečo?
„Bolo to náročné, ale nemohol by to robiť niekto iný. Len spoza kamery som videl veci tak, ako som potreboval. Keď píšete ľúbostný list, nemôže vám ho nikto diktovať.“
