Diskreditácia je potom nemilosrdná, kontext príliš komplikovaný, autorov odstrel sa zdá byť spravodlivý. A vtedy je najjednoduchšie zjednodušovať. A tiež najnebezpečnejšie.
Práve takýto scenár sa často odohráva v Nemecku. Diskutabilných umelcov je tu neúrekom. Jedným ležia v krku ako tvrdá guča z minulosti a druhí ich abstrahujúc od čias uznávajú za ich umeleckú tvorbu. Neprekvapuje, že pri mnohých výstavách sa viac než o diele diskutuje o autorovi a jeho živote.
Jednou z nich je aj prehliadka tvorby Arna Brekera, prezývaného sochár Adolfa Hitlera. Alebo dekoratér barbarstva, ak chcete. Takmer do konca októbra ponúka Galéria Schleswig-Holstein v mestečku Schwerin, ktoré leží na severe neďaleko od dánskych hraníc, prierez Brekerovou tvorbou. Ukazuje, že sa nezačínala ani nekončila pri Adolfovi Hitlerovi.
Prehliadka prináša sedemdesiat sôch z celého obdobia tvorby Arna Brekera (1900 - 1991). Pracovať so sochou začal už v roku 1918 a pokračoval v tom ešte štyridsať rokov po skončení druhej svetovej vojny.
Nepatril práve k tým, z ktorého by spravil pána umelca Adolf Hitler.
Okrem sôch adorujúcich nadčloveka vytvoril pred druhou svetovou vojnou aj portréty cigánskeho chlapca Romanichela a tiež vypracoval masku židovskému maliarovi Maxovi Liebermannovi. Súčasne platí, že najznámejšie sú práve jeho sochy z obdobia 30. rokov, keď bol dvorným Hitlerovým sochárom.
A súčasne platí, že počas nacizmu pomáhal ľuďom, ktorí boli v nemilosti, aj preto ho po vojne neoznačili za vinníka, ale „len“ za súbežníka. A súčasne platí, že potom tvoril už len na súkromné objednávky, na rozdiel od nacizmu oddanej filmárke Leni Riefenstahlovej.
A súčasne a súčasne...
Arno Breker, priateľ fašistického architekta Alberta Speera, už nemeckú spoločnosť tento rok raz nazúril. V júni, keď sa berlínsky Olympijský štadión chystal na futbalové majstrovstvá sveta, vyslúžili si jeho sochy - vyšportované telá nadmužov - riadnu spŕšku kritiky, ktorá volala po ich zbúraní. Nestalo sa, lebo popretie minulosti minulosť neanuluje.
Dvadsiate storočie nejde vymazať zbúraním sôch. Len nedávno otvorili v Berlíne výstavu Vynútené cesty, ktorá zachytáva aj povojnový odsun Nemcov z Československa.
Téma okamžite vyvolala protesty. Nemecká verejnosť je citlivá, možno až úzkostlivá (v pozitívnom zmysle slova), vždy, keď zacíti nebezpečenstvo zamieňania pojmov. Bojí sa, že z páchateľa sa stane najskôr obeť a následne hero.
Mladá nemecká generácia si však najviac praje odsúdiť nacizmus raz a navždy a žiť si kvázibezstarostný život. Len to akosi nejde.
Máloktoré ohliadnutie za generáciou ich rodičov a starých rodičov nevyvolá reakcie.
Aj Brekerova výstava polarizovala nemeckú spoločnosť a naštartovala novinárov zas sa pošpárať v minulosti. Akokoľvek nepríjemné to pre ňu zrejme je, omnoho nebezpečnejšie by bolo zabetónovať diskurz mátohami zvanými tabu.
Vďaka tejto výstave sa však nielen prediskutoval Brekerov občiansky postoj na stránkach vplyvných médií, ale odhalilo sa aj iné.
Týždenník Stern šokoval vyznavačov jeho umenia novými informáciami. Breker do svojho vysokého veku udržiaval a výdatne živil kontakty s extrémnymi pravicovými politickými kruhmi.
Brekerova retrospektíva tak priniesla viac, než sa od nemých sôch čakalo.
