Radek Pastrňák zo skupiny Buty.
FOTO – BUTY
Na príprave nového albumu ste sa pekne potrápili. Čo sa vlastne stalo?
„Všetko sa začalo albumom Normale. Dodnes si myslíme, že je dobrý, ale ľudia prestali chodiť na naše koncerty. Dosť nás to prekvapilo, dovtedy sa nám darilo a zrazu nám svet nastavil menej prívetivú tvár. Nevedeli sme, kadiaľ ísť a čo vlastne robiť, aby nás to bavilo a aby sa to dalo počúvať. Do toho prišla kríza stredného veku. Až po štyroch rokoch sme nahrali niečo nové.“
Človek si na pesničky musí niekedy počkať.
„Áno, zoberte si napríklad pesničku Tisíc korun. Refrén som mal hotový už pred piatimi rokmi, ale nevedel som napísať zvyšok. Zrazu bum, za pol hodiny som to mal hotové. Výsledok vyzerá veľmi jednoducho, ale cesta k nemu je často dlhá.“
Tisíc korun je jedna z najlepších piesní na Votom. Zaujímate sa o charitu?
„Táto pieseň je o tom, že človek nemá kontrolu, samozrejme, pokiaľ nevyvinie veľké úsilie, kam jeho peniaze idú. Ale ani úplná nedôvera nie je namieste, azda je tá charita na niečo dobrá. Tisíc korun je vlastne taká polemika, či áno, alebo nie. Nakoniec vlastne áno, hahaha...“
O čom je vlastne album Votom?
„O tom, že sa tam objavujú témy, o ktorých človek premýšľa, keď je sám so sebou. O posledných štyroch rokoch nášho života. Čiže o tom!“
Nedávno ste povedali, že Votom nie je ľahko stráviteľný, treba si ho viackrát pustiť. K počúvaniu dokonca odporúčate alkohol. Súvisí to s tým, že album je taký guláš rôznych štýlov a hovoreného slova?
„Je to guláš, ale každý z našich albumov je vlastne guláš, poskladaný z rôznych protichodných postojov a nálad. Hudba je veľká zábava a všade na svete platí, že k zábave patrí pohárik alebo iný omamný prostriedok. Nechcem nikoho presviedčať, aby sa stal alkoholikom, ale ja to mám tak.“
Niektorí hudobníci nahrali svoje najlepšie veci po štyridsiatke. Takže s krízou stredného veku to nemusí byť až také zlé, alebo nie?
„Človek je zrelší. Ale keď ste v tom, tak to ako výhoda nevyzerá. Vek vám skôr zväzuje ruky. Ale s odstupom času to budem možno vidieť inak.“
Napríklad Dežo Ursiny, váš veľký vzor, nahral najsilnejšie albumy na sklonku života.
„Dežo robil spolu s textárom Ivanom Štrpkom najlepšie veci celý život. Mal som šťastie si na jednej z ich platní aj zabrnkať a dodnes som na to hrdý.“
To bol album Momentky z roku 1990. Ako si spomínate na nahrávanie?
„Dežo nás pozval s Richardom (bubeníkom Buty – pozn.red.), aby nás do zvyšku života povzbudil. Dal nám šancu. Nič podstatné sme nezahrali, váha ležala na starých majstroch. Neskôr sme sa často stretávali a trávili večery po krčmách, bytoch, džemovaním, rečami o umení. Bol to jeden z našich veľkých učiteľov. Hlava otvorená, čistý človek.“
Najbizarnejší guláš ste navarili albumom Normale, ktorý bol akousi poctou rómskej hudbe. Prečo to nefungovalo?
„Asi preto, že sme veľkú časť národa usvedčili z rasizmu, hahaha. Nie každému sa páči, keď sa o sebe dozvie niečo nelichotivé. Ľudia boli zaskočení, ale mňa by nikdy nebavilo skladať jednu pesničku. Po siedmich albumoch zákonite muselo prísť niečo úplne iné. Buty je bigbítová kapela s folkovým spevákom, ktorá vždy hrala pestrú hudbu. Najlepšie sa k Normale vyjadril Michal Kocáb. Podľa neho bol tento album vyvlastnením rómskej kultúry.“
