Je 11. september 2001 a manažér Federálneho leteckého úradu Ben Sliney (v obleku) rieši tragédiu. Vo filme United 93 hrá samého seba.
FOTO – MOVIEWEB.COM
Let číslo 93 (United 93) • Fr. /V. Brit. / USA • 2006 • 91 minút • Scenár a réžia: Paul Greengrass • Kamera: Barry Ackroyd • Hudba: John Powell • Hrajú: Christian Clemenson, Trish Gates, Polly Adams, Cheyenne Jackson, Opal Alladin • Premiéra v SR: dnes
Toto je film o lietadle, ktoré ráno 11. septembra 2001 letelo z New Yorku do San Francisca. Únoscovia ho chceli nasmerovať do budovy amerického Kongresu. Cestujúci im v tom zabránili, seba však nezachránili. Lietadlo sa zrútilo v Pennsylvánii.
Cestou do kina sa možno zamyslíte, čo vás tam vôbec ťahá. Prečo sa chcete alebo potrebujete ešte raz a intenzívne pozerať na túto tragédiu. Tušíte predsa, že to, čo uvidíte, bude nepozerateľné. Takmer sústavne.
Nielen vtedy, keď sa začne diať to najhoršie. Už hneď po prvých minútach, keď sa na newyorskom letisku začnú zhromažďovať pasažieri. Niektorí z nich sú začítaní do novín, niekto ešte volá domov, jeden uteká a do lietadla naskakuje na poslednú chvíľu. Všetci sú už vlastne mŕtvi, ale zatiaľ o tom viete len vy.
„Po ľavej strane vidíte krásnu newyorskú panorámu,“ vraví pilot letu United 93. Je pol deviatej preč, o pár minút vrazia dve unesené lietadlá do veží World Trade Centra a tretie do Pentagonu. A o 10. 03 sa nešťastím skončí aj tento príbeh.
Od vzlietnutia teda prešlo asi deväťdesiat minút. Znie to hrozne, ale to je ideálny čas pre filmové dielo. To, čo nakrútil Paul Greengrass, je v podstate priamy prenos, vysielaný cez niekoľko telemostov. Nebolo treba nič dopĺňať, vymýšľať.
Koncentrovaná dráma sa žila v riadiacich vežiach, v centre pre riadenie vzdušnej dopravy, v armádnych zložkách leteckej obrany.
Samozrejme, tá najdesivejšia a zároveň najdojemnejšia bola v lietadle. Tam bol najprv chaos, strach, zúfalstvo. Potom odhodlanie premôcť únoscov, uvedomenie si, že toto lietadlo nepristane a bleskový pokus vyrovnať sa so smrťou.
Greengrass chcel vedieť, ako asi ľudia v lietadle reagovali, preto navštívil ich rodiny a pýtal sa ich na povahové črty obetí.
Obsadzoval len neznámych hercov a autentickosť dosiahol aj tým, že vo filme hrá veľa ľudí samých seba. Napríklad manažér z Federálneho leteckého úradu Ben Sliney, ktorý dal po teroristických útokoch príkaz, aby všetky lietadlá nad Spojenými štátmi čo najskôr pristáli - 11. september bol jeho prvým dňom v službe.
Táto filmová rekonštrukcia je preto vzácne realistická. Nehodnotí, dokonca ani vtedy, keď pripomína váhanie prezidenta, od ktorého sa čakalo, že dá príkaz na protiakciu. Je nepríjemná a vyvoláva úzkosť, ale zároveň oslobodzuje. Dalo by sa povedať, že vďaka nej si môžeme zmazať istý dlh. Ak sme sa po čase začali na túto tragédiu (a témy s ňou súvisiace) pozerať s istou laxnosťou, tento film ju pravdepodobne zlikviduje.
Veľa novinárov sa pritom Greengrassa pýtalo, či na takýto film nie je priskoro. To sa pri takých príbehoch stáva. Lebo ktovie, ako zapôsobia, ktovie, aký majú dosah a koľko môžu v čase vzniku zarobiť.
Keď Francis F. Coppola nakrútil o Vietname film Apocalypse Now, hovorilo sa, že prišiel neskoro. Miloš Forman zas počúval, že jeho Vlasy mali vzniknúť o niečo skôr alebo neskôr. Oba filmy boli nakrútené v roku 1979. Dnes to neriešime, len sa na ne stále so záujmom pozeráme.
Režisér Paul Greengrass sa narodil a žije v Anglicku a o tom, že o septembri treba hovoriť a nakrúcať, ho presvedčil minuloročný útok v Londýne a politika strachu, ktorá sa po ňom začala šíriť. Nakrútil výborný film, ktorý má nevýhodu v tom, že ho asi len málokto bude chcieť vidieť ešte raz.
