i - bola to kuchyňa, spálňa i obývačka. Jonáš býval v tej svojej kovovej zamrežovanej postieľke, otec s mamou spali v širokej manželskej posteli a dedo na kanape. Školiteľ sa vracal domov neskoro v noci, opitý, a nikto nevedel, čo vlastne robí; vedeli iba to, že má samostatnú kanceláriu na Národnom výbore a "študuje akési spisy".
Zdal sa im celkom normálny, až do Stalinovej smrti.
Dvere sa otvorili a vošiel Školiteľ, opäť bol dobre nachmelený. Z kľučky na dverách zvesil svoju boxerské rukavice a Jonáš sa roztriasol od strachu.
"Dnes je veľký a veľmi smutný deň," povedal Školiteľ pateticky. Odmlčal sa a slávnostne vyhlásil: "Zomrel súdruh Stalin. Niekto musí priniesť obeť".
Pozrel sa na otca: "Ešte máš chuť utekať?" spýtal sa a Jonáš si s hrôzou uvedomil, že Školiteľ si mýli otca so strýkom Emilom. "Žijeme v pohraničnom pásme. Zvyknite si."
"Hanbím sa," povedal otec a vypľul ďalší zub. " Hanbím sa, ale nedokážem, neviem udrieť človeka."
A potom začal nadávať, hrozne, strašne nadával a preklínal Školiteľa, nebudem to citovať, iba eufemizmus: "kopa hovien". To som si zapamätal nadosmrti a občas som zacitoval otca, ktorý citoval Agitátora.
"Tak súdruh Stalin je pre teba kopa hovien?"
"Nie. Súdruha Stalina milujem!"
"Veď preto!" Školiteľ spokojne prikývol, ale pre istotu udrel otca holou päsťou a viac si Jonáš nepamätá..
Prebral sa až v deň Stalinovho pohrebu.
Keď sa z Dušanka stal veľký Dušan, mama mu často rozprávala o Školiteľovi: "Ani Čirgízi neboli cez vojnu takí krutí, hoci sa pre mňa jeden chcel aj zastreliť, Mariša, keď ma nechceš, zabijem seba aj teba, ale nakoniec strelil len do plafónu, lebo tato prestali čapovať pivo, vytiahli spod pultu kver, pustili do luftu zopár dávok a Čirgíz, inak fešák, nariekal: Mariša, ja ťa ľúbim, otec, dajte mi Marišu za ženu, celý život ju na rukách budem nosiť, ale tato nenávideli vlasovcov viac ako Nemcov, lebo ich považovali za hnusných Judášov, ktorí zradili Rusov, hoci v prvej svetovej vojne bojovali v československých légiách proti komunistom, a tak z toho chvalabohu nič nebolo..."
Stalinov pohreb mu v spomienkach splýval s dedovým pohrebom; zomreli obaja v tom istom roku i mesiaci: v marci 1953, pohreb však nemali spoločný. Na dedovom pohrebe bolo viac ľudí, ale Stalin mal aj tribúnu na priestranstve pred ich domom, bývalým obchodom Dávida Marmonsteina, držali čestnú stráž smútiaci občania od škôlkarov až po najstarších dedinčanov. Stála tam drevená tribúna, medzi latkami boli široké medzery. Jonáš mal už sedem rokov a semeno mu začínalo udierať na mozog. Miloval pioniersku vedúcu, hoci ešte nebol ani iskričkou. Chalani hovorili, že vedúca nenosí spodné nohavičky, a tak s Kotlárom prežili takmer celý Stalinov pohreb aj so slávnostnými prejavmi pod tribúnou, ale iba čo prechladli; pionierska vedúca mala medzi nohami iba bombarďáky. A ešte ich aj objavili, lebo aj oni mali držať čestnú stráž, nie však pod tribúnou. Za trest ich odviedli do prázdnej triedy, vedúca rozkúrila v kachliach, a keď boli dočervena rozžeravené, zaviazala im oči; mali sa hrať na slepú babu. Kotlár, ako všetci Cigáni odchovaní ohňovými hrami, cítil oheň už z diaľky, chytil Jonáša raz-dva, ale Dušan namiesto neho chytil tie rozpálené kachle, našťastie, nie oboma rukami, dotkol sa ich iba opakom pravej dlane. Bolelo to a smrdelo, ako keď hodíte do ohňa starú topánku, nebolo mu všetko jedno, ale aj pionierska vedúca sa začala potiť. Kotlár povedal, že cíti, ako smrdí od strachu, a možno sa vraj čochvíľa aj poserie. Prosila ich, aby o tom nikomu nehovorili, hoci hra na slepú babu je povolená, ale radšej by nemali ani doktorovi povedať, že im zaviazala oči, a vtedy Kotlár povedal, že to nikomu nepovieme, ak nám ukáže svoju piču. Pionierska vedúca si ochotne stiahla bombarďáky a dovolila im obzrieť si to jej chlpaté zvieratko medzi nohami, ale keď mu Kotlár strčil prst do huby, skríkla: "Dosť, na tom sme sa nedohodli" a Kotlár povedal, že jeho sestra má oveľa krajšiu a väčšiu piču a Jonáš si uvedomil, že Stalin zomrel iba zdanlivo a hocikedy ho môže pohrýzť, hoci Kotlár hovoril, že kokot nehryzie, lebo nemá zuby. Vtedy urobil Jonáš svoj prvý kompromis s vládnucim režimom: klamal kvôli obyčajnej piči. Áno, dodržal svoje slovo, doktorovi povedal, že sa len tak jašili, naháňali okolo kachieľ a on sa nešťastnou náhodou popálil. Nebol ani v nemocnici, natreli mu to akousi mastičkou, obviazali gázou a bolo po piči. Dodnes nevie, či to znamenie na chrbte jeho pravej ruky je pamiatkou na Stalinov pohreb, alebo na to chlpaté zvieratko medzi nohami ich pionierskej vedúcej; podobá sa to na mapu bývalého Československa.
Onedlho po oboch pohreboch ich opäť navštívili dvaja Agitátori v dlhých kožených kabátoch s čiernymi klobúkmi na holých hlavách. Jonáš sa smrteľne preľakol - teraz prišli po otca! Agitátori však miesto otca odviedli so sebou Školiteľa. Bez akéhokoľvek vysvetlenia. Viac o ňom nepočuli.
Vtedy sa otec, zrejme od strachu pred ďalším Podnájomníkom, rozhodol predať prekliatu dedovu krčmu a postaviť nový dom.
A aj ho postavil.
