Dušan Mitana sa narodil 9. decembra 1946 v Moravskom Lieskovom. Vyštudoval filmovú a televíznu dramaturgiu. Knižne vydal: Psie dni (1970), Patagónia (1972), Nočné správy (1976), Koniec hry (1984), Krutohory (1992), Hľadanie strateného autora (1991), Slovenský poker (1993), Prievan (1996), Maranatha (1996), Pocity pouličného našinca (1998), Návrat Krista (1999), Môj rodný cintorín (2000), Krst ohňom (2001), Zjavenie (2005). Viaceré diela mu vyšli opakovane v reedíciách a prekladoch do iných jazykov. FOTO - PETER PROCHÁZKA
Do literatúry vstúpil veľmi energicky v polovici šesťdesiatych rokov. Prvé texty publikoval v Mladej tvorbe a takmer paralelne v Slovenských pohľadoch. Knižne debutoval zbierkou poviedok. Po štúdiách pracoval ako redaktor v Romboide, od roku 1975 je v slobodnom spisovateľskom povolaní. Aktívne sa venuje publicistike, a hoci vydal aj dve zbierky básní, ťažisko jeho tvorby spočíva v prozaických žánroch. Od poviedok a scenárov prešiel postupne k rozsiahlejším epickým útvarom. Najnovšie, koncom minulého roka, vydal román Zjavenie.
Označujú vás za kultového autora niekoľkých generácií. Súhlasíte s týmto lichotivým nadgeneračným zaškatuľkovaním?
Ja vlastne ani presne neviem, čo je to kultový autor, preto by som si dovolil zacitovať z recenzie Petra Darovca o mojej poslednej knihe Zjavenie: ‚Kultovým autorom sa môže stať ten, komu sa podarí presne vystihnúť, či dokonca formovať názory istej skupiny ľudí, zvyčajne jednej generácie... Mitana sa však stal súčasťou čitateľskej skúsenosti hneď niekoľkých generácií...' Samozrejme, ak je to tak, veľmi si to vážim a bol by som pokrytcom, keby som tvrdil, že mi to nelichotí, najmä, keď mi to potvrdzuje aj vlastná skúsenosť: ohlasy čitateľov od dnešných stredoškolákov až po šesťdesiatnikov sú veľmi priaznivé, žičlivé a sympatické. Ale aj opačné. A to je v poriadku.
Aký je podľa vás mechanizmus zriaďovania a udeľovania literárnych cien? Je charitatívny? Kamarátsky? Ruka ruku myjúci? Je spravodlivý aj z literárneho hľadiska?
Vo vašej otázke sú veľmi presne načrtnuté všetky možné motivácie a mechanizmy. Pravdaže, nemožno to zovšeobecňovať a určite sa medzi ocenenými knihami nájdu aj také, ktoré si cenu spravodlivo zaslúžili aj z literárneho hľadiska.
Vnímate systém podpory pôvodnej tvorby ako dostatočný? Treba domácu tvorbu podporovať?
Samozrejme, že si myslím, že domácu literárnu tvorbu treba podporovať, najmä v takom malom štáte, ako je Slovensko, a do toho patrí aj podpora odborných literárnych a umeleckých časopisov, ktoré v tom obchodníckom bahne zohrávajú nezastupiteľnú úlohu, aj keby ich čítalo iba 500 čitateľov. Robí to každý kultúrne vyspelý štát. Súčasný systém podpory považujem globálne za nedostatočný, hoci som do budúcnosti mierny optimista. Dúfam, že čoraz viac ľudí si začne uvedomovať, že peniaze na podporu pôvodného umenia sú dobrou investíciou.
Aká je prvoradá úloha ocenených a dekorovaných umelcov? Prechádzajú na nich vždy s ďalšou cenou nejaké zvláštne povinnosti? Alebo je to po čase už len rutina?
Hoci som dostal niekoľko literárnych cien - naposledy hlavnú Cenu Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska za román Zjavenie - nemyslím si, že na ocenených umelcov prechádzajú nejaké zvláštne povinnosti. Sú spisovatelia, ktorých niečo hnevá či znepokojuje, a preto občas vystúpia i publicisticky, a sú spisovatelia, ktorých takisto veľa vecí serie, ale nepociťujú potrebu napríklad písať do novín. Prvoradou úlohou spisovateľov je písať dobré a pravdivé knihy.
Ani napriek nespornej popularite vás nezvyknú označovať za celebritu. Čím to je?
Keby ma tak označovali v súčasnej situácii, keď sú celebritami televízne rosničky, rýchlokvasené SuperStar, VyVolení, Mojsejovci či nevesty hľadajúce milionára, musel by som sa sakramentsky zamyslieť nad svojou osobnou integritou - kde som urobil prešľap, že ma považujú za celebritu? Vari som nechtiac šliapol do smotánky?
S mnohými tvorcami udržiavate aj napriek diametrálne odlišnej poetike dlhoročné osobné priateľstvá. Nenachádzate dôvody k rivalite?
Aj napriek odlišnej poetike či politickým názorom nenachádzam dôvod k rivalite, hoci sa občas s niekým aj pobijem.
Ktorá z umeleckých osobností Slovenska minulého storočia vám v tomto storočí najviac chýba?
Chýba mi viacero umeleckých osobností, spomeniem však najmä ľudí, ktorých som si vážil nielen ako umelcov, ale mal som ich rád aj ako osobných priateľov, napríklad: Klára Jarunková, Ivan Laučík, Rudo Sloboda, Vinco Šikula, Dežo Ursiny.
Ste už telom aj dušou v Európskej únii? Aké máte pocity, keď dochádzate za vnúčatami cez celú Európu?
Necítim sa byť už telom i dušou v EÚ, hoci niekoľkokrát za rok chodím navštíviť vnúčatá do Londýna. Vždy som sa však cítil celkom prirodzene Slovákom i Európanom a možno ani nepotrebujem Európsku úniu riadenú z Bruselu. Napokon, moje vnúčatá sú po matke Slováci, po otcovi Portugalci, bývajú v Anglicku a - ako je všeobecne známe, Anglicko je dosť euroskeptickou krajinou.
Krátko pred nežnou ste povedali, že sa zdá, akoby osudom slovenskej literatúry bolo hodnotiť, zhodnocovať, znehodnocovať, nadhodnocovať, prehodnocovať... Vystúpila, vystúpi už naša literatúra z tohto bludného kruhu?
Žiaľ, zdá sa mi, že z tohto bludného kruhu vystupujeme veľmi pomaly, ale hádam, ak Boh dá a motyka vystrelí...
Prirodzenou súčasťou vašich diel je tajomstvo. Ak to nie je výslovné tajomstvo, na čom práve pracujete?
Pracujem na románe s pracovným názvom Zasľúbená zem, ale ako to dopadne, je dnes ešte aj pre mňa tajomstvom.Autor: JÁN LITVÁK
