Festival humoru a satiry Kremnické gagy sa po dlhých rokoch vrátil tam, odkiaľ vyšiel - do obnoveného podzemného klubu Labyrint. Vznikol tam ako malý festivalík s neistou budúcnosťou, aby už o rok neskôr dokázal životaschopnosť. Nielenže prežil, ale z rok
V Kremnici sa humor neskrýval len v divadlách. Patrili mu kaviarne aj ulice.
FOTO PRE SME – JÁN KROŠLÁK
a na rok ukazuje, že kvalitný humor má na Slovensku ešte miesto. Hoci prešiel podľa hlavnej dramaturgičky gagov Dariny Abrahámovej v posledných rokoch mediálnym výpredajom, „roduverní humoristi“ mu zahynúť nedali.
Klub Labyrint bol zatvorený šestnásť rokov, no teraz sa do neho vrátili komorné programy festivalu. Popri ňom veľké festivalové scény zaplnili mesto a starali sa o smiech a pohodu počas troch festivalových dní.
V uličke slávnych nosov pribudli k Satinskému, Filipovi a Radičovi aj Viktor Kubal starší spoločne s Mariánom Kochanským zo skupiny Lojzo. Hoci sa pôvodne uvažovalo o tom, že do uličky slávnych nosov budú postupne zaraďovať iné telesné partie, nakoniec si nos presadil bývalý hlavný dramaturg gagov Stano Radič. Bez nosa je vraj dobrý humorista stratený.
Plastika Viktora Kubala vyšla z autorskej dielne Drahomíra Zobeka a okrem typického nosa karikaturistu s neodmysliteľnými fúzikmi sa sem zmestila aj jeho najobľúbenejšia kreslená postavička zbojník Jurko. Roman Lugár sa zas pri Mariánovi Kochanskom pohral nielen s nosom, no zmestil sem aj neodmysliteľnú baretku a dva predné zúbky.
Humor bolo v Kremnici cítiť z každého kúta. Divadelníci, hudobníci a literáti sa starali o pouličný aj scénický humor a dostať sa na niektoré predstavenia si vyžadovalo hrdinského ducha. Napríklad na Radošinské naivné divadlo bola taká tlačenica, že niektorí to radšej vzdali.
Pred organizátormi stojí neľahká úloha - ako dať do súladu rastúci záujem o festival s kremnickými priestormi. Našťastie, výber programov bol široký, a kto sa nedostal na jeden, mal k dispozícii mnoho ďalších.
Trafená hus Rybníčkovi
Sloganom festivalu bolo, že humor je v podstate vážna vec a v tom duchu sa nieslo aj viacero podujatí. O gýči sa hovorilo naozaj vážne. Na medzinárodnom sympóziu odzneli aj také závažné témy ako metódy identifikácie gýča u starých Slovanov, gýč ako počuješ či odborný výklad o gýčolytiáze - čoraz rozšírenejšom civilizačnom ochorení.
Vo vážnom duchu ukončili aj „srandovný školský rok“. Podľa prezidenta Akadémie humoru Slovenska Stanislava Štepku sa jednotliví akademici pri rozdeľovaní Zlatých gunárov, ale aj anticeny - Trafenej husi poriadne zapotili.
O obdobu hollywoodskej Zlatej maliny bol tvrdý boj, no nakoniec z neho víťazne vyšiel Richard Rybníček za demontáž verejnoprávnej televízie. „Tiež za to, že krízu televízie dokázal prezentovať ako jej úspech,“ potvrdil riaditeľ festivalu Ján Fakla.
Skutočných ocenení - Zlatých gunárov sa našťastie udelilo viac, rozhodovali o nich v pätnástich kategóriách. Z divadelných inscenácií ich získalo Teatro Tatro za Proroka Ilju, Desatoro od radošincov ocenili v kategórii kabaretných a pouličných predstavení, medzi karikaturistami zvíťazil Dušan Polakovič a čitatelia SME dali svoje hlasy zas Pavlovi Jakubcovi. Cenu Stana Radiča za objav roka si z rúk Ivety Radičovej prevzala Petra Polnišová.
Vzhľadom na to, že aj láska k humoru by mala ísť cez žalúdok, vydarené trojdnie zavŕšil „srandovný“ piknik. Tým, ktorí mali chuť dozvedieť sa, ako je to s ich zmyslom pre humor, stačilo vystáť dlhý rad pre veštiarňou. Veštili v nej zdravo, lacno a chutne.
