|
Slayer • Christ Illusion • Warner 2006
Jeho názov Christ Illusion nesie monotematický ideový odkaz, ktorý si zasluhuje zvláštnu pozornosť v kontexte celej súčasnej popkultúry. A fakt, že tento značne kontroverzný obsah je podobne ako u Madonny šírený prostredníctvom jedného z veľkých globálnych hudobných vydavateľov, robí celú záležitosť ešte bizarnejšou.
Slayer je pozoruhodný fenomén, ktorý sa začiatkom osemdesiatych rokov 20. storočia inšpiroval archaickým zvukom Black Sabbath a rýchlosťou Motorhead, aby vytvoril stavebný materiál pre ďalšie vývojové vetvy metalového extrémizmu.
Základnými výrazovými prostriedkami slayerovského thrash metalu sú mimoriadne rýchle rytmy, hlukové steny podladených gitár, agresívne sóla a vypätý spev.
Aj keď je táto americká formácia dnes už v pozícii zaslúžilých kmotrov, nedá sa povedať, že by niekedy prišla s niečím zvlášť objavným. Jej hlavný prínos spočíva vo vyhrotení všetkých žánrových parametrov – rýchlosti, literárneho kontextu, ale aj individuálnych muzikantských schopností – najďalej, ako to v danej chvíli išlo.
Kým na albumoch zo začiatku kariéry Slayer kombinovali sociálne, okultné a iné kontroverzné témy a zviezli sa tak na lacnom princípe fascinácie zlom, na dvojici posledných albumov God Hates Us All (2001) a najnovšom Christ Illusion sa v podstate stali politickou kapelou so striktne antináboženskou ideológiou.
Kým koketéria s pseudokacírstvom je jedným z najbanálnejších masmediálnych mýtov súčasnej západnej civilizácie a ako taká vlastne len pomáha utvrdzovať pevné pozície zúčastnených strán, teraz tu máme niekoho, kto nemusí provokovať. Úmyselne prekračuje pokryteckú hranicu hry: „Nikdy sa nedotkneš Božej ruky/ Nikdy neuvidíš druhý príchod/ Život je príliš krátky, aby si ho zasvätil šialenosti“. Slayer totiž nie sú len anticirkevní, oni sú dôsledne antináboženskí.
Ich posolstvo sa netýka kresťanstva a jeho relikvií, ale i islamu a iných náboženstiev – „Je to vojna Božích princípov/ Nech mi Boh pomáha v ničení“ (Jihad). Myšlienka, že drvivá väčšina konfliktov v minulosti a súčasnosti je motivovaných nezmieriteľnými náboženskými rozdielmi, sa v princípe nelíši od názoru mnohých filozofov a politológov.
Aj keď toto posolstvo iste nie je všeobecne akceptovateľné, ostáva okrem zdôraznenia ironickej paralely so spomínanými šoubiznisovými „rebéliami“ aj významným dôkazom slobody prejavu.
Z hudobnej stránky sa v tomto žánri už od čias Black Sabbath stále operuje s obmedzenými výrazovými prostriedkami, o to viac vyznie invencia nájsť stále zaujímavé gitarové riffy alebo rytmické zvraty. Z tejto stránky je Christ Illusion jedným z najlepších výtvorov tejto skupiny v celej jej vyše dvadsaťročnej histórii. A to aj preto, že rýchlosť už tu nie je jediným argumentom (dokonca môžeme hovoriť o istej forme na kosť okresaného groove).
Chváliť producentský dozor Ricka Rubina sa už stalo klišé. Jeho schopnosť nájsť každej kapele vo svojej stajni primeranú podobu, sa však znovu potvrdzuje aj v podobe tohto vydareného a sofistikovaného diela.
Autor: MARIAN ZIMA(Autor je hudobný publicista)
