FOTO - ARCHÍV
MILAN ZELINKA sa narodil v roku 1942 v Igrame, od roku 1964 žije v Humennom. Debutoval v roku 1972 knihou Dych, odvtedy vydal ďalších deväť kníh. V počiatkoch písania sa venoval aj poézii, svoju tvorbu uverejňoval v Slovenských pohľadoch, KROKu, Romboide, Novom slove, Pravde, Literárnom týždenníku a ďalších periodikách. Pre rozhlas spracoval množstvo pásiem, rozhlasových poviedok a literárnych relácií.
Jeho tvorba nesie výrazné znaky prostredia, v ktorom už vyše 40 rokov žije, zaznamenáva osudy zdanlivo obyčajných ľudí typickým jazykom s dôrazom na silu príbehu a zachovanie intimity a jedinečnosti človeka. Jeho diela boli preložené do češtiny, poľštiny, ukrajinčiny a ruštiny.
Istým identifikačným prvkom vášho písania je výrazná lokalizácia, príbehy sa odohrávajú takmer výlučne v regióne Humenného, v ktorom žijete. Je to zámer, z čoho pramení?
"Žijem tu už 42 rokov. Prisťahoval som sa sem po vojenčine zo západného Slovenska z Igramu a Cífera, priženil som sa. Pochodil som pešo vo svojom zamestnaní ako montér a opravár telefónnych ústrední celý bývalý okres Humenné, Sninskú dolinu, Medzilaboreckú dolinu, Ohradziansku dolinu, Domašskú priehradu, obec Papín, odkiaľ pochádza moja manželka. Toto prostredie ma od počiatku formovalo, bol to pre mňa výrazný zlom, veľmi silný impulz. Až na základe toho som začal pravidelne, cieľavedome písať. Dovtedy som nepísal."
Ľudia na západnom Slovensku neboli takí zaujímaví?
"Neviem, asi je rozdielna mentalita, ale začal som to tak vnímať až tu, až tu som sa o to začal výraznejšie zaujímať. Práve ten prechod bol pre mňa veľmi zreteľným zlomom. Na západnom Slovensku som nemal možnosť preniknúť ľuďom pod kožu tak ako tu. Aj príroda mi tam pripadala oveľa fádnejšia, stromy sú tam vzácne. Tu sa mi otvorila úplne iná perspektíva. Keď som sem prišiel, nevedel som rozoznať osobité skupiny v tomto kraji: Rusínov, Ukrajincov, gréckokatolíkov, pravoslávnych. Až neskôr som začal rozlišovať ich svojskosť."
Ako vyzeral váš pracovný život mimo písania a ako sa spája so súčasnou východoslovenskou kultúrnou situáciou?
"Študoval som operný spev, ale hlasové predpoklady neboli také výrazné, ako som si myslel, a preto som po dvoch rokoch z konzervatória odišiel. Vždy ma ale zaujímala fyzika a elektrotechnika, dal som sa na slaboprúd a neľutujem, veď aj preto som sa dostal k písaniu. Kultúra mi tu na východe nikdy nechýbala. Chodil som a aj stále chodím na výstavy, folklórne festivaly, do divadla v Prešove aj Košiciach. Okrem toho som od mala tiahol ku knihám, tie sú v mojom živote najstálejšie, večné, predstavujú pre mňa trvalý záujem. Musím sa priznať, že nepíšem veľa. Oveľa viac čítam, hlavne medzivojnovú slovenskú prózu, Švantnera, Urbana, Chrobáka, zo súčasnejších Šikulu, Slobodu, Jaroša, ale aj svetovú literatúru."
Väčšina vašich próz sa odohráva akoby v bezčasovom prostredí, mohli byť napísané v hocijakom inom čase. Súčasnosť v nich hrá nevýraznú úlohu, o to viac stoja na sile príbehu a to im prepožičiava výraznú mieru autenticity. Neskĺzavajú do láskavého humoru.
"Nevyhýbam sa zámerne určeniu času, skôr sa snažím postihnúť postavy v príbehu. Ľudia v tomto regióne sú často veľmi zložití a komplikovaní. Za napohľad jednoduchým životom aj vystupovaním sa skrýva zložitý a pohnutý osud, chápanie, široké vzdelanie. Za každým z nich sa skrýva akýsi háčik, ak použijem rybársku terminológiu. Vždy ma na nich niečo prekvapí. Dlhé roky som chodil okolo jedných susedov v dedine, odkiaľ pochádza moja manželka. Venovali sa poľnohospodárstvu a až po tridsiatich rokoch som prišiel na to, že poznajú Homéra a Platóna a vedia si z toho vybrať pre seba to svoje. Vplyvy okolností na život tunajších ľudí boli možno silnejšie ako inde, nezjemňujem ich sileným humorom."
V príbehoch používate často menej bežné, skôr nezvyčajné až zázračné situácie. Pre akých čitateľov si myslíte že sú určené, kto je podľa vás ich najtypickejším príjemcom?
"Neviem, stretol som sa so všetkými vrstvami čitateľov. Za tie roky chodenia po celom okrese som mal možnosť stretávať sa s veľmi širokým spektrom ľudí, ľudských osudov. Ľudia sa zaujímali aj o môj život, bol som dlhé roky prisťahovalec, pristaš, ako sa tu hovorí. Cez tieto rozhovory a vzájomné otvorenie sa sme sa dostali k postihnutiu podstaty ich životov, to sa snažím zachytiť vo svojom písaní. Mal som tu možnosť ešte zažiť starobylú dedinu so svojimi každodennými zvykmi. Keď vás stretol človek, ktorý šiel s prázdnym vedrom na vodu, tak vám nesmel skrížiť cestu, aby vás nepostretlo nešťastie. Keď sa stretli na ulici kmotrovia, tak to bol celý rituál zdravenia, pýtania sa na zdravie."
Prekvapila vás nominácia do najlepšej desiatky Anasoft litery? Aký to má pre vás význam?
"Áno, veľmi ma to prekvapilo. Neviem vám povedať, čím to bolo, že moje príbehy tak oslovili porotu, možno práve tou vernosťou a úprimnosťou. Mám z nominácie veľkú radosť, povzbudilo ma to. Viete, po napísaní každej poviedky si myslím, že už bola posledná, že už nikdy nič viac nemôžem napísať."
Autor: KATARÍNA KUCBELOVÁ, MAREK TURŇA
