So spolužiačkou Adou som sa nevidel dlhé roky. Pravdupovediac, po stretnutí s ňou som nielenže netúžil, naopak, stretnutiu s ňou som sa úzkostlivo vyhýbal. Ada bola moja prvá láska a ako to s väčšinou prvých lások býva, aj v mojom prípade to bola láska nešťastná. Ako osemnásťročný mládenec som za ňou hynul, ale ona nemala so mnou štipku zľutovania: ako všetky čestné a úprimné ženy rovno do očí mi povedala, že z našej lásky nebude nič; má ma rada iba ako priateľa - nič viac! Živo si spomínam, ako som sa vtedy od žiaľu opil a ako som sa celú noc túlal v zarosenej kukurici, mysliac si, že sa nedožijem rána; že tam niekde padnem od vysilenia na zem a moje oči sa zavrú navždy. Ale prežil som to a čoskoro nato som sa odsťahoval do mesta, kde som si neskôr našiel milé a slušné dievča, s ktorým som žil šťastne štyridsať rokov, kým mi ju nevzala zákerná choroba...
Ada sa vydala o dva roky po našom rozchode. Vzala si najväčšieho fešáka z Tinkoviec a bola podľa všetkého šťastná. Imro bol vysoký, mocný a veselý chlap, pre ktorého nejestvovali na svete nijaké prekážky. Čoskoro si postavili nový dom a mali dve deti každé z nich vyštudovalo na vysokej škole, všetci sa šťastne oženili a úspešne sa uplatňovali v živote.
Niečo pred dovŕšením päťdesiatky začala Ada prechorievať. Neprešiel rok, aby si neodležala mesiac-dva v nemocnici. Nakoniec sa dostala do invalidného dôchodku. Ľudia ju vídali, ako pomaly chodí po záhrade a po piatich-šiestich krokoch sa zastaví, aby sa mohla nadýchnuť. Imro sa o ňu vzorne staral. Vozil ju na aute k lekárovi, robil za ňu všetky roboty, nedovolil jej zdvihnúť ani polienko. Vravelo sa, že má tajnú frajerku, ale možno to bola iba klebeta...
Tak prešlo asi desať rokov.
A potom som sa istého dňa dozvedel, že Imro náhle zomrel na infarkt. Také nešťastie...!
S Adou som sa stretol o niekoľko mesiacov po odchode do dôchodku, keď som musel cestovať do rodnej dediny kvôli dedičským záležitostiam.
Okrem iného sa ma opýtala, ako trávim dlhé penzistické dni sám v mestskom byte, a ja som jej povedal viac zo žartu, ako vážne: "Ako by som ich trávil, dievča? Vraciam sa do detstva dal som sa na zbieranie poštových známok. Ozaj, nenašli by sa u teba nejaké staré pohľadnice s opečiatkovanými známkami? Také - na vyhodenie - bol by som ti vďačný za každý kus!"
Ada ma uviedla do kuchyne a ukázala paličkou na kredenc.
"Keby si zložil dolu hentú škatuľu tam mal Imro všetky dokumenty...; pohľadnice budú isto tam. Ja už nemôžem ani na stoličku vyskočiť, hneď sa mi rozbúcha srdce. Len ťa prosím, aby si to potom znova usporiadal, je to pamiatka po ňom... Veď vieš, že okrem neho som v živote nikoho neľúbila..."
Dolu lícami jej zbehli slzy.
Zrazu som sa strašne zahanbil, že takým surovým spôsobom vstupujem do jej neskorého života, a len naoko som sa začal prehrabávať v škatuli.
A zrazu som na dne natrafil na hŕbu čiernych blanketov. Bolo ich celkom desať a každý bol písaný v inom roku Adinej dlhotrvajúcej choroby...
Boli to úmrtné telegramy, ktoré si jej muž pripravoval už dopredu, aby mohol príbuzným čím prv oznámiť Adinu smrť. Vyzeralo to tak, akoby sa jej konca už nemohol dočkať a ktovie, možno plánoval, že sa znovu ožení...
Lenže smrť tá krutá, nenásytná zlodejka ho zaskočila: zmilovala sa nad jeho dlho chorľavou ženou a do večnosti si namiesto nej zavolala najprv jeho, Imra navonok takého mocného a vitálneho chlapa...
Ruky s telegramami mi klesli na dno škatule a zrejme som aj zbledol, lebo zrazu som mal sucho v ústach. Moja prvá láska stála pri šporáku obrátená ku mne chrbtom, zalievala kávu.
Rýchlo som telegramy poskladal, čo najtichšie som si ich vopchal do bočného vrecka saka a rozkašlal som sa tak prudko, až mi vbehli do očí slzy.
"Vypi si kávu, to ti urobí dobre," povedala a postavila šálku predo mňa. "A čo? Našiel si niečo?"
(úryvok)
