Bob Dylan spláca dlh tradícii

Bob Dylan uprostred svojej koncertnej kapely v newyorskom štúdiu, s ktorou nahral album Modern Times.

FOTO – SONY BMG

. S moderným obdobím nemajú jeho nové songy veľa spoločné.

Bob Dylan sa vracia hlboko do minulosti, do čias pred vynálezom rokenrolu, čiže do prvej polovice minulého storočia, keď v mestách vládol džez a swing a na vidieku country a blues.

O dlhoočakávanom albume barda americkej hudby sa hovorí, že uzatvára zlatú trilógiu posledných nahrávok, ktorú odštartoval magický Time Out Of Mind (1997). Modern Times má po civilnejšej zvukovej stránke bližšie k svojmu predchodcovi Love and Theft (2001) – už tým, že si ho Dylan opäť produkoval sám (pod pseudonymom Jack Frost, čo je slangový výraz pre snehuliaka).

Nová nahrávka vznikla v New Yorku začiatkom tohto roku. Dylan strávil v štúdiu pomerne veľa času pilovaním vokálov. To je pozoruhodné, tento muž je známy svojím odporom k štúdiovej práci a sterilnej miestnosti s mixpultom sa vyhýba ako čert krížu. Vraj tam hneď stráca inpširáciu.

Ako Sinatra

A práve jeho spev, rokmi poznačený množstvom koncertov a malou starostlivosťou o hlas, čo mnohým nezainteresovaným poslucháčom pripomína skôr krákajúceho havrana, je najväčším plusom Moderných časov.

Dylan skvele frázuje a dokonca spieva jemne ako napríklad v Spirit On The Water, srdcervúcej balade, postavenej na jednoduchej melodickej figúre a sinatrovskom výraze. Zoberme si aj country­bluesové vypalovačky ako Rollin' and Tumblin' alebo Someday Baby - tam sa činí aj jeho kapela, s ktorou v súčasnosti obráža koncertné haly po celom svete.

To, čo ľudia považujú za demá, sú pre mňa hotové nahrávky, tvrdí tento 65-ročný hudobník. Z albumu je cítiť, ako sa kapela občas hľadá, ale to dodáva jeho piesňam čaro stálej sviežosti. Napríklad vo vydarenej skladbe Workingman's Blues #2, jednej z dvoch piesní nového albumu, ktoré pripomínajú jeho starý známy zvuk.

Tou druhou je Ain't Talkin' - dylanovská apokalyptická vízia sveta, ktorým pláva ako pozorovateľ. Jej refrén „Nerozprávam, len prechádzam“ by mohol byť aktuálnym mottom starého chlapíka, ktorý rozhovory poskytuje výnimočne, na koncertoch stojí bokom k publiku a raz za večer z neho vypadne nútené - Thank You!

Hit číslo 1

Dylan na Modern Times spláca dlh americkej tradičnej hudbe, na ktorej postavil na začiaktu hudobnej dráhy svoje košaté skladby. Dokazuje to aj jeho aktuálna rozhlasová relácia Theme Time Radio Hour, kde púšťa obskurné archaické piesne, akoby neexistovali žiadne 60., 70., 80. alebo 90. roky.

Album zožal superlatívne recenzie a vyšvihol sa na prvé miesto vo viacerých krajinách vrátane USA. To sa mu naposledy podarilo s Desire v roku 1976. Recenzenti píšu o ďalšom „masterpiece“, čiže vrcholnom diele tohto hudobníka.

Ten si o prílišnom velebení svojej osoby myslí svoje. Ironickú pieseň na túto tému zložil už v roku 1971. Volala sa When I Paint My Masterpiece (Keď maľujem svoje vrcholné dielo).

V každom prípade ho jeho najnovší počin zachytáva v mimoriadne kreatívnom období. Stihol vydať skvelú biografiu Chronicles a nedávno sa objavil aj skoro dokonalý dokument Martina Scorseseho No Direction Home o jeho folkových začiatkoch a následnej „elektrifikácii“.

Dojem majstrových zlatých čias nepokazia ani posledné špekulácie kritikov, že niektoré slohy z piesní Modern Times si vypožičal od básnika z čias americkej občianskej vojny Henryho Timroda. Jeho obhajovatelia tvrdia, že Dylan takto pracoval vždy - Love and Theft sčasti vychádza z obskurnej knižky o japonskej mafii, piesne z Empire Burlesque (1985) zasa obsahujú dialógy z klasických filmov a je jasné, že autor často čerpá aj z Biblie.

Takto by sme mohli pokračovať až k jeho začiatkom a rozpitvať napríklad Don't Think Twice, It's All Right - melódia tohto hitu je odvodená od ľudovej pesničky, v ktorej sa spieva o domácich zvieratkách. V tom je Dylan, pilný študent americkej hudby, veľký majster. Odpad premení na poklad alebo na základoch starého domu vystavia nový a lepší.