|
|
slovenskej verzii aj ako surrealistický básnik a patafyzik.
Tým všetkým Marenčin stále je. Za normalizácie mu všeličo zakazovali, takže musel publikovať samizdatovo alebo v zahraničných surrealistických zborníkoch. Až po novembri 1989 mala verejnosť možnosť oboznámiť sa s celou jeho tvorbou, vrátane vynachádzavých koláží, ktoré monograficky spracoval Juraj Mojžiš v knihe z roku 1998, obsahujúcej doteraz najväčšie penzum informácií o Marenčinových osudoch i umeleckých aktivitách.
Malá antológia básnických a prozaických textov Laterna magika nie je iba literárno-historickým dokladom, veď inak by museli byť všetky texty datované a uverejnené v chronologickom poradí. Marenčin tu však chcel ukázať svoj zážitkový svet a neobvyklé, teda surrealistické spôsoby jeho vnímania, z ktorého netrčí nijaká programová poetika, ale ako uvádza v Príhovore, „pravdou je pre mňa nielen to, čo človek videl, počul a zažil, nielen to, čo si zapamätal a zapísal, ale aj to, čo nevidel a nepočul alebo zabudol, a preto si to musel domyslieť alebo vymyslieť.“
Marenčin nevychádza z psychického automatizmu, preto ani jeho surrealistické básne nie sú čistým zápisom toho, čo mu prichádza na um prvé: je v tom určitý výber, triedenie, ak chcete zmysel. V básni Jazyk a komunikácia to vyslovil jednoznačne: kým v „predpotopných“ básňach vládla ešte kŕčovitá krása, svoju báseň „postpotopnú“ píše už „pre všetky tvoje zmysly“, pre komunikáciu s oslovovanou i oslavovanou bytosťou.
Samozrejme, z jeho veršov nevymizli hrôzostrašné fantázie „na hranici sna a polospánku“, v ktorých sa prenáša do katastrofických situácií, keď do neho vrazí obrovské auto a má rozbitú hlavu alebo zomiera inou, nemenej strašnou násilnou smrťou a zároveň objavuje v sebe dieťa, čo sa dá v podstate interpretovať aj ako intenzívna túžba po živote.
V prozaických ukážkach si Marenčin zasa poriadne zašantil. Pražský chodec, text z roku 2000, pripomínajúci názvom Nezvalovu prózu, rozvíja jeho vlastnú imagináciu pri návšteve Prahy, kým v spomienkovej próze Pyrenejský med sa vracia do Paríža a cez rozkošnú historku o pyrenejskom včelárovi uvažuje o ľudskej prefíkanosti, či dobrote.
Rozvetvené výmyselníctvo a kombinačné schopnosti charakterizuje próza Pata, kde vykreslil túto obec neďaleko Nitry ako kolísku patafyziky a zaplietol sem okrem Jarryho postavy doktora Faustrolla aj nášho slávneho vynálezcu Aurela Stodolu a poľského spisovateľa Witkiewicza. Pôsobí to groteskne a absurdne a tieto prvky nachádzame aj v Marenčinovej poézii, ktorá nemá ďaleko k jeho inšpiratívnym kolážam, dominujúcim celému dielu.
Laternou magikou sa k nám vrátila nie surrealistická skamenelina, ale živý prúd básnických vzruchov a obrazov.
