| |
om, je pre autora svet blízky i ďaleký, domáci i cudzí, minulý i prítomný.
Znie to priabstraktne, ale pravda je taká, že zrelý debutant (ročník 1976) prichádza s krátkymi útvarmi, kde zaznamenáva svoje skôr imaginárne, či imaginačné cestovanie v čase a priestore, úzko spojené s akousi vnútornou biografiou, zachytávajúcou autorovu existenciu od narodenia.
Nie však v chronologickom poradí, hoci ono tu v základe je: najprv dieťa, „fialový, zošúverený baranček vrieskajúci do noci z plného hrdla“, cez chlapca, ktorý chodieva z mesta na dedinu k babke, až po dospeláka, ktorý „poslušne starne“ a potuluje sa po krajine a krajinách. Po akých, to nevieme, presná lokalizácia chýba.
Až obdivuhodne presné je však autorovo pozorovanie okolia, predmetov, prostredí, ľudí, pohybov. Kdekoľvek sa nachádza, tam dokáže vyčariť z banalít všedného dňa priam poetický zážitok. Oplýva energiou poézie, ktorá sa nevybíja v povrchných dojmoch, ale mieri k podstate a vystihuje ju. Ešte v detstve číta písmená na obchodoch podľa vône. „Tie tučné červené sa čítali ako šunka a párky, tie zelené ako sladké ovocie alebo zeleninová polievka.“
Pri návšteve na dedine sa mu zdali vety dedovej modlitby „nekonečné ako tenké rezance v horúcom tanieri“ a v cigánskej osade zasa niekoľkými vetami obsiahne problém tejto časti obyvateľstva: „Svet poprepletaný blatistými chodníčkami. Od chalupy k chalupe, od smetiska k latríne, od švagra k bratovi, od úžerníka k deťom, od rána do večera. Do problémov, do basy a späť.“
Svoj dar prenikavého zraku využil autor aj pri spomienkových úvahách o láske. Tému netabuizuje, ani ju nefrivolizuje, volí skôr obrazné vyjadrenia, do ktorých sa dá ukryť cit i telesnosť bez toho, aby sa vytratila čistá ľudskosť. Niekde je to však až príliš vecné.
Moskaľ je schopný urobiť zo všetkého zážitok a nejde pritom o nejakú estetizáciu videného, autor to tak cíti. Hoci nerozpráva príbehy a nerozvíja osudy, lebo okrem samotného autora niet v jeho textoch iných individuálnych bytostí, dozvieme sa tu veľa o ľuďoch i časoch, pretože sa na nich a na ne nielen díva, ale nad nimi aj rozmýšľa. Zavše dosť kriticky a ironicky, no vždy je v tom akési prisávanie sa k životu.
Autorovi sa podarilo splniť čosi, čo by som nazval totálnym cestopisom, veď jeho slová „kam sa neviem dostať na nohách, lietam na vymyslených kobercoch“, sa v týchto čarovných textoch uskutočňujú do bodky.
