Z inscenácie budapeštianskeho Národného divadla Penthesilea. FOTO – DN |
Aj festivalový bulletin zbieral od účastníkov know–how na večnú mladosť: Byť flexibilný? Žiť v prítomnosti? Nebáť sa? „Ani dobré víno nemusí byť mladé, ani umenie. Avantgardný môže byť aj šesťdesiatnik,“ myslí si filmový teoretik Martin Ciel.
Mark Ravenhill vo festivalovej diskusii pripustil, že ho ako čerstvého štyridsiatnika čaká asi najťažšie obdobie jeho profesionálnej kariéry. Svet akoby dnes akceptoval len veľmi mladých, alebo zas tzv. všeobecne uznávané osobnosti, najlepšie po šesťdesiatke.
Témou, hereckým obsadením i réžiou bola mladá aj inscenácia, ktorou sa prezentovalo hostiteľské Divadlo Andreja Bagara. Hra Tvar vecí amerického autora Neila LaButa je o ľuďoch ako výstavných exponátoch a o živote ako projekte. Jednoduchá štúdiová produkcia v réžii Romana Olekšáka a Maje Hriešik hanbu Slovensku neurobila, príjemne zahraný príbeh štvorice mladých ľudí sa na veľa netváril, nepredstieral,nenudil.
Svojou mladosťou naopak mnohých asi zaskočila Orsi Tóth, predstaviteľka kráľovnej amazoniek z Penthesiley, ktorú do Nitry donieslo maďarské Národné divadlo. Fyzicky krehká dvadsiatnička mala prezentovať ženu, ktorá si dala odrezať aj prsník, aby si na hruď mohla pevnejšie privinúť luk.
Režisér Sándor Zsótér vraj nechcel „ilustrovať“ text Heinricha von Kleista. Lupienky červených ruží namiesto krvi sú síce pekné, ale v prípade „ľudského materiálu“ asi nejde o súperenie s poéziou autora, ale o sprostredkovanie istej skúsenosti. Scénograficky i dramaturgicky veľmi zaujímavej produkcii chýbala ľudská zrelosť i sexepíl.
Pritom Penthesilea je vo svojej archetypálnosti stále aktuálna - hlavná amazonka totiž nemôže milovať nikoho, nad kým predtým v boji nezvíťazila, pod láskou si predstavuje úplne podrobenie sa, v praxi teda „zmárnenie“ namiesto „zmámenia“. „Politici v hre prežívajú. Tí, čo chcú dosiahnuť niečo ľudské, nemôžu prežiť,“ komentoval príbeh Zsótér.
Mladá herečka Ersilia Lombardo v réžii Emmy Dante však dokázala pretlmočiť tragiku akejsi večnej matky. Produkcia Môj život súboru Sud Costa Occindentale z Palerma bola po všetkých stránkach jednoduchá, dokonale však využívala každý motív i každú rekvizitu. Obraz obliekania mŕtveho syna i tragikomické pokusy o jeho oživenie v štýle, ktorý u nás tak dokonale zvládal režisér Juraj Jakubisko, boli obrazmi, na aké sa nezabúda.
