Nick Cave prekvapil nielen dlhými fúzmi. Väčším prekvapením bol zvuk plný decibelov, dizonancií a kakofónie.
FOTO PRE SME – MICHAL BURZA
tion). Ostal filipovský zvyk - bez cigarety ani krok a divoké kazateľské gestá. A, samozrejme, úžasný dar emotívnej naliehavosti, ktorý z neho robí umelca veľmi potrebného vo vyumelkovanosti súčasného sveta.
Nick Cave predviedol v sobotu večer v pražskom Kongresovom centre divoký a miestami i chaotický koncert, ktorý bolo potrebné zažiť na vlastnej koži. Unikátne vystúpenie malo všetky atribúty (úmyselne) zanedbanej produkcie - väzbové nástroje, opakované začiatky skladieb i rozpačitú súhru.
Na druhej strane ponúkol kúzlo okamihu, spontánnosť muzikantov a atmosféru veľkej derniéry, na ktorej sa stiera hranica medzi kapelou a publikom. Možno preto, že Praha bola poslednou zastávkou tohto krátkeho turné, nálada bola veľmi uvoľnená a dramaturgia takmer žiadna.
Už po desiatich minútach sa Cave sediac za klavírom spýtal, čo chcú ľudia počuť, a súhlasil s Red Right Hand. Po nej nasledovala v komorných priestoroch Kongresového centra nevídaná „proletárska“ revolúcia, keď niekoľko stoviek návštevníkov zo zadných lacnejších miest zdolalo ochranku a postavilo sa pred pódium. V ďalšom priebehu sa prakticky každá druhá skladba hrala na želanie niekoho z publika.
Po divokej Jack The Ripper, ktorá ukončila základnú časť, sa kapela ešte dvakrát vrátila, ale ani raz to nevyzeralo ako vopred dohodnuté. Sám Cave sa vždy po rozlúčke zamyslel a opýtal sa: „Ešte jednu?“
Okrem fúzov bol však ešte väčším prekvapením zvuk. Oficiálne išlo o sólové turné Nicka Cavea, čo mohlo viesť k domnienke klavírneho unplugged. Taký hlukový atak a decibely sme však od Cavea nepočuli snáď od čias kakofonických začiatkov The Birthday Party a experimentov zo začiatku sólovej kariéry. Disonancie vytváral najmä huslista Warren Ellis prostredníctvom extrémnych skreslení tohto, inak jemného nástroja. Bubeník Jim Sclavunos a basista Martin P. Casey, no i Cave samotný, väčšinou zvolili radšej agresivitu a energiu pred presnosťou v interpretácii.
Cave sa tiež a' la Dylan pohrával s očakávaniami publika. Kým The Weeping Song s Ellisovými countryovými vyhrávkami sa ešte dala rozoznať pomerne ľahko, odhalenie Henry Lee, či The Mercy Seat v upravenom aranžmáne vyžadovalo poriadnu chvíľu.
Koncert mal dva vrcholy, dynamicky na opačných póloch. Kým pradávne Tupelo svojou primitívnou hlukovou energiou publikum doslova zhypnotizovalo, v nádhernej God Is In The House nechal Cave divákov zašepkať „Hallelujah“ do úplného ticha. Zrazu sme boli všetci uprostred vlastnej modlitby.
Záver koncertu bol tiež nevídaný. Po poslednom akorde posledného prídavku pricupital na pódium asi štvorročný Cave junior tak, že ani ocko si to do poslednej chvíle nevšimol. Fakt, že Cave zjavne ostal na pódiu v spojení s pekelnými mocnosťami, ale v súkromí už má iné priority, sa lepšie ilustrovať ani nedal.
Autor: MARIAN ZIMA, Praha (Autor je hudobný publicista)
