Martin Huba (vľavo) a Dušan Jamrich.
FOTO – JANA NEMČOKOVÁ
Mužné vášne hasnúcich čias
Činohra SND • Christopher Hampton: Popol a vášeň, podľa Sándora Máraia Sviece dohárajú • Preklad: Dana Silbiger Sliuková • Dramaturgia: Darina Abrahámová • Scéna: Juraj Fábry • Kostýmy: Peter Čanecký • Hudba: Pavol Šuška • Réžia: Roman Polák • Účinkujú: Martin Huba, Dušan Jamrich, Eva Krížiková, Lívia Bielovič • Premiéra: 7. októbra 2006
Každá veľká vášeň je beznádejná, inak by to nebola vášeň, ale zmluva, výmenný obchod vlažných záujmov. Ako vystihnúť „stručný obsah“ krehkej novely, ktorú sa Christopherovi Hamptonovi podarilo dostať na javisko s úctou k predlohe i k divadlu?
Takmer detektívne vyšetrovanie udalosti spred rokov sa deje v prítmí dohasínajúcej epochy. Generál vo výslužbe Henrich sa nutkavo potrebuje vyrozprávať zo samoty, v ktorej so svojím dávnym priateľom a sokom v láske vedie už štyridsať rokov neviditeľnú šachovú partiu.
Je jedno, či je ich stretnutie po dlhých rokoch viac o láske alebo o priateľstve, ako tvrdí Márai, na dne každého ľudského vzťahu je ukrytý Eros. V príbehu na seba tragicky narážajú rôzne „fajty“ ľudí. Nedokážeme zmeniť vkus, sklony ani životný rytmus iného človeka, akokoľvek ho máme radi.
Všetko podstatné poznáme iba z detailov, tvrdí slávny rodák z Košíc. Aj prvá inscenácia Romana Poláka v pozícii šéfa Činohry SND stojí na detailoch. Nehovorím len o zrnkách piesku z presýpacích hodín či dokonalých háčkovaných šatách Kristíny, okolo ktorej sa točí nielen divadelná točňa.
Detailne vypracovaná je predovšetkým herecká práca. Azda ani neexistuje emócia, ktorú by Martin Huba počas produkcie nezahral, pričom ani raz neskĺzol do afektu. Tragicky malicherný, tvrdý, ale i milujúci Henrich má všetky šance stať sa podobnou legendou ako kedysi Hubov hráč na kontrabas.
Hoci Henrich má v hre hlavné slovo, Dušan Jamrich mu bol v úlohe priateľa Konráda výborným spoluhráčom. Na scénu prichádza s nádychom bohémstva i tropického šialenstva, so žoviálnosťou zbohatlíkov, aby sa pod ťarchou faktov čoraz viac zabáral do kresla svojho zbabraného života. Obaja priatelia sa snažili po svojom vyrovnať s bolesťou zo straty lásky.
Ľudský údel je v tom, že jedného dňa musíme stratiť toho, koho milujeme. A kto to nevydrží, nie je úplný človek, hovorievala Henrichova matka.
V Hamptonovej dramatizácii sa Henrichova mŕtva manželka Kristína vyskytuje len ako obraz. Polák ju nechal ožiť, ale vyhol sa banálnej ilustrácii. Výraz tváre Lívie Bielovič mnohé dopovedal, mladá herečka dokázala byť živou i neživou, prítomnou i neprítomnou zároveň.
Priestorom malá, ale nie nevýznamná bola aj rola Nini, ktorú Eva Krížiková vykreslila s dôstojnosťou večnej dojky.
Na záver novely sa na rozdiel od inscenácie tvrdý Henrich a jeho verná Nini pobozkajú. Podľa Máraia je každý bozk grotesknou a nežnou odpoveďou na otázku, ktorá sa nedá vypovedať slovami.
Popol a vášeň je grotesknou i nežnou odpoveďou na všeličo nevysloviteľné.
