Douglas Kirkland (72). Ako 24-ročný bol druhým najmladším fotografom renomovaného časopisu Look. Jeho portfólio je rozmanité – od reportáží cez snímky pri nakrúcaní filmov po módnu fotografiu. Preslávený je portrétmi stars. Jeho slovenskú výstavu organizuje Galéria Z v spolupráci s firmou Hewlett – Packard Slovakia, medzi exponátmi je aj snímka Sophie Loren.
FOTO SME – MIRKA CIBULKOVÁ
RKLANDA.
Ako sa človek stane slávnym fotografom?
„Rozhodol som sa, že to chcem robiť. Bol to môj sen.“
S fotografovaním ste začali mladý. To ste už vtedy vedeli?
„Od prvého momentu, keď som vzal fotoaparát do rúk. Mal som desať rokov a fotografoval rodičov na Vianoce. Tam sa začala moja fascinácia a vzrušenie. Ako štrnásťročný som fotografoval po škole a cez víkendy pre lokálne noviny a fotoštúdio.“
A pri širokom zábere tém ste zostali celý život, však?
„Dnes sa ma ľudia snažia zúžiť do fotografa celebrít. Moja najväčšia láska je však fotografovanie. Všetkého. Rozdielne témy mi dávajú energiu.“
Nimi kompenzujete trblietavý a povrchný svet celebrít?
„Áno. Fotografie celebrít ich musia ukazovať také, aké ľudia veria, že sú. Nafotím ich, ale nie som naozaj s nimi.“
A ako ste s nimi?
„Rozprávame sa. Ale niekedy som s nimi viac, napríklad keď som fotil pri filme Spomienky na Afriku, strávil som 45 dní s Robertom Redfordom, Meryl Streepovou a so Sydney Pollackom. Je to zvláštne - stretneme sa len pri práci, spriatelíme sa, a keď sa to skončí, neuvidíme sa, až kým nebudeme znova spolupracovať. Pracoval som pre Life a Look a podporujem také myslenie.“
Aké?
„Stimulovali ma fotografovať odlišné témy. Napríklad na začiatku 90. rokov som veľa pracoval pri filme, a tak ma pre zmenu poslali do Texasu nafotiť biskupa, ktorý bol proti nukleárnej vojne. Dnes to je netypické. Ľudia fotia len celebrity. Je to nudné a otupuje to fantáziu.“
Takže, keby ste nerobili svoje reportáže, neboli by vaše celebrity také skvostné?
„Boli by hlúpejšie.“
Aj tak - ako je možné, že pri takom kvante portrétov je každá vaša snímka známych tvárí taká originálna?
„Nefotím seba, ale ľudí, a každý je iný. Upravujem ich, aby vyzerali čo najlepšie. Mám rád drámu, hrany. Robím všetko preto, aby som z nich dostal čo najviac - šepkám, kričím, tancujem, púšťam hudbu nahlas, ticho. Skúmam, akí sú, a to sa snažím dostať do šošovky.“
Ako ste dostali prvú šancu dostať sa k hviezde?
„To je vtipný príbeh. Fotografoval som v Kalifornii módu a šéf mi zavolal, aby som šiel do Las Vegas, lebo Elizabeth Taylor tam dáva interview. Mal som sa pripojiť k novinárovi a presvedčiť ju.“
Ako sa presvedčuje Elizabeth Taylor?
„Pokojne a s veľkým rešpektom som za ňou šiel, vzal jej dlaň, triasol ňou, hľadel som jej do očí. Poprosil som ju, aby si predstavila, čo by to znamenalo pre moju kariéru, ak mi dovolí ju nafotiť. Mal som 25 rokov, ale vyzeral som ako 16-ročný. Prišiel som ďalší deň o pol deviatej a tie fotky sa stali jednými z najznámejších. Objavili sa na titulke Looku, Sternu a ďalších.“
Odvtedy ste pracovali so skutočnými divami. Je možné porovnávať ich s tými dnešnými ?
„Nie. Dnes je to kontrolovanejšie, je v tom viac peňazí, mnoho agentov a viac tlaku.“
Ako vy pociťuje tie tlaky?
„Všetci sú nervóznejší. Šancami sa však nemá plytvať. Mám šťastie, že ich môžem stretávať. Ako mladý som flirtoval s celebritami a stále s nimi flirtujem.“
Čo na to hovorí vaša žena Francoise?
„Je v pohode. Pripravujem o ženách knihu, vždy som ich veľmi rešpektoval.“
To znie ako Helmut Newton.
„Nehovorím to ako pôsobivý výrok, skúmam, odkiaľ pochádzam. Nie je to len o zvádzaní, mám ich rád ako kamarátky.“
V roku 1961 ste spravili v Miláne slávne fotografie s Marilyn Monroe. Okolo toho fotenia kolujú klebety. O Marilyn je veľa mýtov. Máte z toho dňa svoj vlastný?
„Žilo v nej mnoho osôb. Stretol som ju trikrát a boli to tri Monroe. Prvýkrát pri príprave na fotenie, nemala hviezdne maniere, bola ako školáčka. Druhýkrát, keď sme fotili, bola skutočná diva, prišla neskoro, bola ako anjel, surreálna, extrémne sexuálna. O 24 hodín neskôr bola veľmi nepokojná a s čiernymi okuliarmi. Neexistovala jediná Marilyn. Žila si vo svojich predstavách. No ona ukázala, čo znamená žena - vamp.“
Fotograf portrétov by mal hľadať esenciu osobností. Ako sa to dá pri niekom, v kom ich žije priveľa?
„Aby som mal esenciu, musel by som s ňou stráviť týždeň.“
Reflektuje teda fotografia realitu?
„Treba to odlišovať - reklamné snímky aj vo filmovom priemysle nie sú skutočné ani pravdivé. Vtedy sa cítim ako prenajatá zbraň, ktorú dobre platia. Pravdivé fotografie sú niečo iné.
Sophia Loren, 1972.
