Z predstavenia Cigáni idú do neba. FOTO – MICHAL PIŠNÍ |
Nákazlivé melódie, výrazný rytmus, zmyselný tanec sú atribútmi rómskeho folklóru. Ak sa však majú preniesť do divadla, potrebujú jasný dôvod a premyslenú koncepciu.
Režisér Anton Šulík zasiahol do libreta, ale nenašiel žiadne nové významy ani motívy konania hrdinov, či nejaké originálne riešenia kľúčových scén. Jedinou zmenou je, že piesne sa spievajú v rómskom jazyku. Prečo, to však zostalo nezodpovedanou otázkou.
Divák nakoniec nevie, či si hrdinovia spevom vyznávajú lásku, či prorokujú smrť.
Naproti tomu Ida Kelarová a Desiderius Dužda zasiahli do hudby výraznejšie. Pripravili novú nahrávku notoricky známych pesničiek, ale s veľkým zmyslom pre autenticitu. Ak by Šulík lepšie rozumel hudobnému divadlu v činohre, isto by nástojil na živej hudbe a dirigentovi, aby mal kto neisto spievajúcim činohercom pomôcť.
Škoda aj, že si Anton Šulík neprizval skúsenejšieho choreografa, či aspoň začínajúcemu Mariánovi Hlavatému nevytvoril o čosi väčší priestor. Takto všetky duetá interpreti iba odstoja alebo odkľačia a Danilova rómska rodina sa iba staticky presúva z jednej strany javiska na druhú.
Všetko čarovne dramatické, čo predloha ponúka, je iba úboho ilustrované. Hrdinom príbehu chýbajú osobité črty, často aj dôvod na konanie. Hoci o talente Borisa Zachara, Ivety Pagáčovej, Nadeždy Jelušovej, Zuzany Kyzekovej Branislava Baču a ostatných sa nepatrí pochybovať, v tejto inscenácii sa vďaka réžii dokonale strácali.
Siahnuť po hudobnom divadle ako prostriedku zvýšenia návštevnosti predstavenia je legitímne riešenie. Nedodržanie základných atribútov profesionality sa však odpúšťať nedá.
Mestské divadlo Žilina • J. Doga, E. Lotjanu: Cigáni idú do neba • Preklad Ján Štrasser • Hud. úprava: Ida Kelarová, Desiderius Dužda • Choreografia: Marián Hlavatý • Scéna Ján Kudlička • Réžia: Anton Šulík • Premiéra: 13. a 14. októbra
Autor: OLEG DLOUHÝ (Autor je divadelný kritik)
