Emil Horváth ako Gustáv Husák.
FOTO – ARCHÍV
príklad, čo nútilo inteligentného právnika byť na čele, prečo skončil vo väzení a kto to vlastne bol.
„Husák je rana a každý, kto do tej rany vŕta, má obavu. Je to téma, ktorú ľudia veľmi nemilujú a na ktorú sú stále rozpoltené názory v celej spoločnosti,“ hodnotí autor hry Viliam Klimáček. „Iste sa nájdu tí, ktorí budú hovoriť, aký to bol znamenitý a brilantný politik a ako bolo za neho dobre. Ale nájde sa obrovská skupina ľudí, ktorá vie pomenovať jeho režim a Husáka ako predstaviteľa totalitného štátu. Počas neho došlo k obrovskej stagnácii v našej spoločnosti, ktorej negatívne dôsledky na ľudí, či už hospodárske, alebo psychické, nesieme a vylízavame sa z nich dodnes,“ myslí si autor.
Pred naštudovaním Tisa si v Aréne kládli otázku, či nie je na naše pomery priskoro vyrukovať s takouto témou. Podobná otázka pri Husákovi Viliama Klimáčka netrápi.
„Odpovedal by som tým novembrovým heslom, že kto, ak nie my, a kedy, ak nie teraz. Keby sme boli opatrní, tak ten správny čas nenastane nikdy. Už teraz bude mať generácia ľudí pod dvadsaťpäť rokov problémy v tej hre čítať niektoré mená a udalosti z našich dejín.“ Preto je v bulletine slovníček pre mladých divákov, kde im tvorcovia okrem iného vysvetlia, kto bol Šaňo Mach a čo je proces s buržoáznymi nacionalistami.
„Ak by sme čakali ešte dlhšie, už by tej hre a dobe nerozumel nikto. Priam by som sa až obával, že by nikto o ňu nemal záujem. To by bola škoda. Ak si nepovieme o vzniku jednej totality, tak veľmi ľahko tu môžeme mať za pár rokov totalitu druhú.“
Predstaviteľ Gustáva Husáka Emil Horváth verí, že napriek poznaniu témy a historických okolností hra zaujme rozporuplnosťou Husákovho charakteru.
„Ide o tému, príbeh a prostriedky, ktorými je spracovaný. To je najpodstatnejšie. V slede udalostí hrám prezidenta Husáka, teda nevenujeme sa jeho detstvu, hrám ho až po príchode sovietskych vojsk. Okrem mňa sú tam ešte dvaja ďalší herci ako nejaké moje alter ego,“ prezrádza Horváth režijný koncept. S monodramatickými charaktermi už skúsenosti má, táto hra je podľa neho zvláštna svojou polohou na hranici hypotetického dokumentu.
„Moja postava sama hovorí, že nikto nevie, čo som si naozaj myslel. Text sa mi zdal zaujímavý. Ten je však len literatúrou, ktorá divadlu nestačí. Bral som to ako zaujímavú štúdiu charakteru človeka.“
Pred dnešnou premiérou javiskovú verziu svojho textu videl Viliam Klimáček asi štyrikrát. „Som spokojný, pretože boli dobre zvolení všetci traja hlavní predstavitelia. S režisérom Čičvákom aj dramaturgom Kubranom sa mi robilo veľmi dobre. A v neposlednom rade som cítil podporu divadla Aréna a Juraja Kukuru.“
