„Vždy keď sa Rytmus prestane na čosi hrať, jeho skladby sú silné. Opačne to neplatí (...) Patrikovo Bengoro síce žiadne veľké posolstvo nie je, no ak máte radi Kontrafakt, bude sa vám páčiť aj tento album. Ak ich naopak, neznášate - ruky preč! Veľmi otázn
a výpovedná hodnota, skoro žiadne zásadné myšlienky, zato zábava a diskotéky.“
To, čo ste si práve prečítali, napísal náš kolega Tomáš Prokopčák v recenzii na album lídra známej hip-hopovej skupiny Kontrafakt. Text bol nedávno publikovaný v hudobnej prílohe nášho denníka. Hoci väčšina ľudí si myslí, že časy, keď novinové kritiky mali veľký vplyv, sú dávno minulosťou, je to inak. Teda aspoň v prípade v Rytmusa.
Vyššie spomínané slová považoval za také mienkotvorné, že sa namiesto ich ignorovania rozhodol zareagovať. Presnejšie povedané pomstiť sa v skladbe, ktorou prispel na nový album svojho kolegu Mikyho Moru.
Na jednu vec môžu existovať rôzne názory. Kým sa ich majitelia navzájom nemlátia a nevyhrážajú, je to v poriadku. V politike to funguje, už menej medzi niektorými umelcami. Nikto si pochopiteľne nemyslí, že robí len priemernú alebo nebodaj zlú hudbu, že sme však zlou hudbou často obklopovaní, uznávajú všetci. Problém je, že len dovtedy, kým im niekto otvorene nepovie, že aj ich zásluhou. Kritiku odrazu zoberú ako osobnú urážku a okamžite štartujú do protiútoku.
Zasiahnutá márnomyseľnosť má rôzne podoby, od odmietania komunikácie („vám už nikdy neposkytnem rozhovor“) cez naivné začudovanie sa v podobe pesničky (pre tých, ktorých náhodou ostatný hit No Name obišiel, pripomíname jej pasáž „čím to je?/ čím to je?/ že kritik nenapíše pieseň“) až po trápne slovné narážky. Tými sa „preslávil“ najmä Rytmus, ktorý ich ešte vyšponoval do osobných urážok najťažšieho kalibru.
K hip-hopovej scéne patrí aj isté robenie svalov, v textoch sa často skloňujú mená iných hudobníkov a málokedy práve v spisovnom jazyku. A môže to byť vtipné a trefné ako v prípade rapperov Veca (Dobré ráno) a Zverina (Hardcore).
Keď dá raper niekomu diss, znamená to, že mu naloží, zosmiešni ho. U nás zatiaľ nikto nesiahol k tomu, aby útočil, a to veľmi vulgárne, na rodičov niekoho, kto má iný názor. S výnimkou Rytmusa.
Ten si usilovne pestuje imidž zlého chlapca a už sa vo svojoch skladbách vrhol na matku Ivana Táslera a matky dvoch novinárov. Potvrdil tak, že namiesto „diss“ by sa mal začať zaoberať diagnózou, ktorú psychológovia označujú ako oidipovský komplex. Určite by mu prospelo, keby okrem nahrávacieho štúdia zavítal aj ku odborníkom, ktorí pre takéto prípady majú už od čias Freuda milosrdné pochopenie.
Vlastne to možno nakoniec nebude treba, ak platia ďalšie slová z inkriminovanej recenzie nášho kolegu: „Rytmusovým problémom je, že mu možno len ťažko veriť.“
A na záver ešte jedna dôležitá poznámka – autorovi tohto textu naozaj nie je ľúto, že ešte neexistuje pesnička o jeho rodine.
