Ako ďaleko môže zájsť šialenstvo okolo filmovej trilógie Piráti z Karibiku potvrdzuje dvojalbum Rogue’s Gallery. Je zložený zo starých námorníckych odrhovačiek a nahralo ho mnoho hviezd svetovej popmusic od Lou Reeda, cez Bona z U2, Stinga, Lucindu Williamsovú, Billa Frisella až po Jarvisa Cockera.
S nápadom oprášiť staré popevky prišli herec Johnny Depp a režiser Gore Verbinski. Dvojica, ktorá stojí za superúspechom pirátskej série, poverila hudobného producenta Hala Willnera, aby spravil kolekciu piesní s rôznymi hudobníkmi. Tento muž mal s podobnými projektmi už svoje skúsenosti – v roku 1985 produkoval vydarenú poctu Kurtovi Weillovi a dal dohromady aj nekonvenčný „disneyovský“ soundtrack.
Rogue’s Gallery je možno jeho najväčším dobrodružstvom. Willner zozbieral až 400 rôznych piesní a vydal sa hľadať správnych interpretov. Vždy, keď prišiel do mesta, zostavil štúdiovú kapelu a oprášil svoje staré kontakty na osvedčené mená. Väčšinou sa nahrávalo okamžite, niektorí hudobníci sa učili svoje party priamo na mieste.
Ani jednu zo 43 piesní nebudete počuť v Pirátoch z Karibiku možno aj preto, že témy viacerých pesničiek by sa skôr hodili do krvavého hororu, ako do filmovej rozprávky. Rogue’s Gallery totiž nie je soundtrackom, ale nezávislým dielom, ktorý na film len voľne nadväzuje.
Jarvis Cocker, niekdajší frontman britpopových Pulp, si vybral pieseň A Drop of Nelson’s Blood. Legenda hovorí, že po admirálovej smrti v bitke pri Trafalgare naložili jeho telo do rakvy plnej rumu. Keď po príchode na súš truhlu otvorili, telo zostalo, ale alkohol zmizol.
Bonov príspevok A Daying Sailor to His Shipmates je nárek umierajúceho námorníka veľrybárskej lode. Z tohto prostredia je aj pieseň Greenland Whaling Fisheries, ktorá existuje v dvoch verziách. V jednej kapitán smúti za svojimi ľuďmi, čo zahynuli počas lovu. V druhej, ktorá sa objavila na albume v podaní Van Dyke Parksa, je mu viac ľúto stratenej veľryby ako nešťastníkov z paluby.
Dvojdisk má aj úsmevné momenty. Bully in the Alley je prosbou námorníka, ktorý sa opil v meste a nie je schopný trafiť na loď. V piesňach sa objavujú narážky na krutých kapitánov, barbarských pirátov zo severnej Afriky, prítulné španielske slečny a baltimorské prostitútky (jemne napísané). Najdojemnejším miestom je keltský lament v podaní Lucindy Williamsovej nad starým írskym lesom, ktorý vyrúbali Angličania na budovanie svojho loďstva.
Nájdete tu aj podobnosť s tohtoročným albumom Seeger Sessions, na ktorý Bruce Springsteen nahral baladu Mrs. Magrath. Ide o príbeh vojaka, čo hľadal na mori slávu, ale delová guľa ho pripravila o nohy. Iná verzia piesne s názvom My Son John je práve na Rogue’s Gallery.
Najbrutálnejšia je Little Boy Billie o námorníkoch, čo zjedli plavčíka tesne pred záchranou, lebo im to umožňovalo takzvané „lodné právo“. Až v roku 1885 krvavú tradíciu zrušil anglický súd a vinníkov odsúdil za vraždu.
Dnes sa podobné piesne vôbec nespievajú. Moderné obdobie nepozná situácie, keď ľudia pracujú v jednom rytme ako kedysi, píše na stránke firmy Anti producent albumu. Nevie sa, prečo nezohnal na projekt aj Keitha Richardsa, ktorý by sa mal objaviť v tretej časti Pirátov z Karibiku. Aj bez neho je však Rogue’s Gallery skvelý výlet, čo veľa povie o tom, ako to fungovalo na mori, kde sa žilo inak než na súši.
FOTO – REUTERS