Tým citovaným básnikom bol Jaroslav Seifert, tou jeho herečkou VLASTA CHRAMOSTOVÁ. Básnik v 85. roku svojho života skonal a herečka nesmela položiť kyticu na jeho hrob.
Bol január 1986 a policajti nedovolili vkročiť na cintorín ani jej, ani jej manželovi kameramanovi Stanislavovi Milotovi, ani ich priateľom Václavovi Havlovi a jeho žene Olge. Napokon ich kytice odniesla na hrob francúzska žurnalistka s novinárskym preukazom nad hlavou.
Tí štyria, čo zostali za bránou cintorína, i ten básnik, ktorého kládli do hrobu, boli signatármi Charty 77. Básnik - jediný český poet poctený Nobelovou cenou - nesmel doma publikovať; dramatik pred bránou bol svetoznámy, ale vo vlasti sa mu nesmeli objaviť na javisku jeho hry; herečka patrila medzi tie najväčšie, ale hrať mohla iba vo vlastnom byte za asistencie polície a štátnej bezpečnosti.
Zrkadlo absurdností
Sedemnásteho novembra bude mať Vlasta Chramostová 80 rokov. Je členkou Národního divadla v Prahe a na prahu svojho jubilea uviedla na scéne Kolowratu benefičné predstavenie Tři životy. Áno, tá žena mala naozaj tri životy: ten prvý v rokoch 1946 - 1973 život herecký, ten druhý v rokoch 1973-1989 život disidentský a ten tretí od roku 1990 život návratu.
O všetkých troch životoch v komornom, intímnom podkrovnom priestore Kolowratského paláca rozpráva, hrá, spieva. Vlastne nerozpráva, lež zdôveruje sa; nehrá, ale spovedá sa; nespieva „koncertne“, lež nôti si s nami.
Nie je na scéne sama: zvedavé otázky jej kladú a najmä čudovať sa nestačia dvaja hereckí kolegovia o jednu či dve generácie mladší - ironický David Prachař (1959) a cudná a empatická Kateřina Holáňová (1977). Optika ich dvoch pohľadov z odstupu generácií je tým najpresvedčivejším zrkadlom absurdností pomerov v tejto krajine.
Osudy Vlasty Chramostovej sú obrazom, ale aj martýriom minulého storočia: konzervatórium, kde študovala, v roku 1944 zavreli a ju totálne nasadili na práce v nemeckej zbrojovke; prvý manžel putoval z pozície riaditeľa rozhlasu rovno do bane; prežila autohaváriu, no jej štvorročný syn nie; pod nátlakom sa v päťdesiatych rokoch zaplietla so Štátnou bezpečnosťou, vzápätí sa z tej závislosti oslobodila, až sa napokon po augustovej sovietskej okupácii stala sledovanou osobou.
Bytové predstavenia
V roku 1970 na protest proti odvolaniu Františka Pavlíčka z pozície riaditeľa demonštratívne odišla z Vinohradského divadla; angažoval ju Otomar Krejča do svetoznámeho Divadla Za branou, to však zakrátko normalizátori zrušili; ešte v 1973 famózne zahrala Brechtovu Matku Guráž v divadle v Chebe, ale keď na niektorú reprízu prišli takí nesprávni diváci ako Václav Havel a Pavel Kohout, okamžite jej ďalšie hranie zatrhli.
Zostala odkázaná na predstavenia vo svojom dvojizbovom byte, ak sa k nej cez policajné kontroly dostali aj diváci; a keď jej manžel nevšedné produkcie nasnímal a podarilo sa ich prepašovať do zahraničia, mohli sme ich vidieť v rakúskej televízii - Pavlíčkovu Zprávu o pohřbívaní v Čechách, kde hrala Boženu Němcovú, vysielala ORF dokonca v roku 1983 v predvečer 100. výročia otvorenia pražského Národního divadla.
Hoci oficiálne „neexistovala“, existovala omnoho viac a významnejšie ako tí, čo žali popularitu v televíznych seriáloch. Po bytovom predstavení v roku 1976, keď na počesť 75. narodenín Jaroslava Seiferta čítala po prvý raz na verejnosti z jeho čerstvého rukopisu Všecky krásy světa, napísal jej jeden z divákov - filozof Jan Patočka v liste: „Vy a vám podobní dokazujete činem, že duch existuje; je to věrnost a štědrost.“
Rolnička sa odtrhla
Básnik, ktorý nesmel byť básnikom, filozof, ktorý nesmel byť filozofom, herečka, ktorá nesmela byť herečkou, sa stretli v Seifertových veršoch: „Ať tedy básník opilý životem / vyzvrací všechnu hořkost, / hněv a zoufalství, / než aby jeho píseň byla rolničkou / na krku ovcí.“
Keď pochovávali básnika, herečku nepustili k hrobu. Keď pochovávali filozofa, nad hrobom - aby nebolo počuť slová kňaza - rachotil nízko krúžiaci vrtuľník. Iba zato, že ani jeden z nich nebol „rolničkou na krku ovcí“.
Herečka Vlasta Chramostová aj o tom podáva svedectvo. Vôbec nie patetické a vôbec nie bolestínske. S takým humorom a vzdorovitou iróniou, aká bola aj legendárna veta nebohého Jiřího Kodeta, ktorú vyslovil tesne po 17. novembri 1989 na zhromaždení divadelníkov v divadle Labyrint, keď sa rozhodovalo o tom, či sa herci majú alebo nemajú pridať k štrajku vysokoškolákov: „Čtyricet let hrajeme denně jako blbci. Nic se nestane, když chvíli hrát nebudeme!“
A rolnička sa odtrhla, spadla na zem, zazvonil zvonec a rozprávky bol koniec.
Autor: br> (Autor je dramaturg SND a režisér)
