uženie MED, ktoré má za sebou celý rad autorských inscenácií. Ďalší diel Literárnych soireé, ktorých dejiskom je klub Trezor v bratislavskom divadle Astorka, bude zajtra venovaný práve jemu.
Tvoríte na viacerých frontoch. Čo robíte najradšej?
„Najradšej divadlo. Akurát, že z toho by som asi nevyžil. Ale raz to bude.“
Kedysi ste hrali v divadle Stoka, dnes máte vlastný súbor. Ako ste ho dali dokopy?
„Niektorých ľudí som poznal už predtým a vyhovovali mi. Chodil som sa inšpirovať na rôzne predstavenia. Raz som sa dostal aj na pohybové skúšky študentov herectva a bábkoherectva. Tam ma zaujala jedna dievčina, ktorá tancovala - dobre, ale nie správne. Bola taká zvláštna. Dnes je výraznou osobnosťou súboru, ktorá pritiahla do divadla ďalších zaujímavých ľudí. Na nátlak kolegov aj ja čoraz viac a viac hrám.“
Ako zbierate nápady?
„Je to také zvláštne vlnenie podvedomia. Funguje úplne iracionálne. Niekedy príde konkrétna situácia, alebo niečo začujem, vidím, nejaký slovný zvrat alebo pohľad na fotografiu. Keď idem písať, tak si predtým niečo prečítam, alebo si pozriem knihu s výtvarnými dielami, a tak. To ma dostane do akéhosi iného stavu, v ktorom sa mi dobre vymýšľa a píše.“
Kedy viete, že to, čo vytvoríte, je dobré?
„Keď ma naplní dobrý pocit. Od toho pocitu závisí aj dĺžka práce, prípadne selekcia alebo úprava materiálu. Napríklad divadelnú hru Chrobáci v škatuli, čo ju hrali aj v pražskom divadle, som napísal na jedno sedenie. Bez rozmýšľania. Keď nad niečím príliš dlho špekulujem, tak to nedopadne dobre. Akoby sa to vo mne unavilo.“
Ako ste sa dostali k divadlu?
„Náhodou, ešte ako žiak základnej školy. Raz prišiel za mnou brat herečky Oľgy Belešovej, že je tu také divadlo Ludus, a oni pôjdu do Francúzska. No keď sme do divadla prišli, zistili sme, že žiadne Francúzsko sa nekoná, len idú hrať belgickú hru. Kamarát tam ostal tri mesiace a ja sedem rokov.“
A potom ste sa prihlásili na herectvo.
„Dvakrát ma, našťastie, nevzali, a po štyroch rokoch ďalšieho skúšania som sa dostal na réžiu. A to som sa na všetko už naozaj mohol dívať z nadhľadu.“
Hráte sa s jazykmi. Čím vás priťahujú?
„Slovo spĺňa veľa z toho, čím sa môžem vyjadrovať. Môžem vytvoriť temporytmus, vysloviť myšlienku, stvoriť obraz, melódiu. A za to, že sa mi podarí niečo dobre vyjadriť po slovensky, určite môže aj angličtina. Keď napríklad dlhšie používam angličtinu, tak mám pocit, že sa potom lepšie a kvetnatejšie vyjadrujem po slovensky.“
Čím to je?
„Používaním angličtiny sa asi lepšie rozcvičí moje centrum reči. A slovenčina, keď je chvíľu utlmená, sa potom zase chce viac predierať k životu.“
Vraj ste žili istý čas v Pakistane. Inšpirujete sa aj tamojšou rečou?
„Je to možné. Dlho som okolo seba počúval jazyk Urdu, ktorému som vôbec nerozumel, ale mal zaujímavý zvuk, melódiu.“
Čo ste tam robili?
„To bolo ešte na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Mal som vtedy desať rokov, otec úplne nečakane išiel do Pakistanu ako chemický expert. Vtedy sa verilo, že ak sa tretiemu svetu dá technológia a poznatky, vyrovnajú sa ostatným.“
Ako si spomínate na tie časy?
„Keď sme odchádzali, stará mama horekovala, že ma už nikdy neuvidí. Boli to čudné roky, už po okupácii Československa, ale situácia bola stále nejasná, takže v Islamabade som mohol chodiť do americkej školy. Otec chcel, aby som sa naučil sto slovíčok za deň, no ja som zvládol maximálne tri. Ale keď sa ma potom na Vianoce po anglicky opýtal, čo som robil celý deň v škole, rozprával som mu asi päť minút plynulou angličtinou. Ani neviem, ako som sa to naučil.“
