.
Nebol to už mladík, keď sme si jeho meno poriadne zapamätali. A predsa dostal nálepku rebelanta.
Vo filme M.A.S.H. (1970) rozprával o poľnej nemocnici v Kórei. Nie preto, aby velebil ušľachtilosť, noblesu, poslanie či ideály. Altman bol cynik, zametal autoritami a inštutúciami. Odvážne názory pospájal s nadávkami v dialógoch – ani to nebola dovtedy v americkom filme norma.
M.A.S.H. získal na Festivale v Cannes Grand Prix a Altman sa konečne pozbieral. Mal vtedy 45 a zdalo sa, že časy, keď musel robiť v televízii ako asistent Alfreda Hitchcocka, definitívne preskočil.
Jeho filmy boli štandardne dobré. Občas sa medzi nimi objavili horšie, podstatnejšie bolo, že začínal byť rozoznateľný.
Jeho značkou sú dialógy, ktoré pokračujú aj vtedy, keď hovoriace osoby už nie sú v obraze. Druhou špecialitou je, že tie osoby rozprávajú jedna cez druhú. Altman spomínal, ako sa to najprv producentom nepáčilo. Niektorý z nich vraj povedal: „Ten idiot nechá všetkých rozprávať naraz!“
Ak sa však hovorilo o štýle, samotný Altman protestoval. V rozhovore pre The Guardian raz povedal: „Ľudia hovoria o mojom rukopise, lenže všetko, čo som sa naučil, pochádza od iných režisérov – Bergmana, Felliniho, Kurosawu, Houstona a Renoira.“
Bol to známy kritik Georgea Busha, ale jeho filmy boli politické skôr medzi riadkami. Rád nakrúcal príbehy o špecifickej skupine ľudí. Film Nashville je o country spevákoch, Pret–a–Porter o móde, Prestrihy o životnom štýle v L. A., Company o baletných tanečníkoch.
Asi najlepším príkladom je satirický film Hráč (1992). Altman si zavolal na pomoc desiatky hercov, režisérov, producentov, aby mu pomohli s atmosférou hollywoodskeho filmového priemyslu. John Cusack, Julia Roberts a Bruce Willis prijali postavy z druhého plánu. Aj to patrilo k Altmanovi. Hviezdy súhlasili s menšími úlohami v nízkorozpočtových filmoch.
Minulý rok dostal Oscara za celoživotné dielo. Naposledy robil v londýnskom divadle Old Vic a nakrútil film A Prairie Home Companion.
Autor: kk
