eskú výtvarnú scénu. Jeho súčasná rozsiahla retrospektívna výstava vo Veľtržnom paláci Národnej galérie je pre veľký úspech predĺžená do konca roka a v najbližších dňoch sa objaví v kníhkupectvách jeho výpravná monografia.
S vaším menom je spojený vlastný výtvarný smer hominizmus i jeho jadrná definícia: Buď bude umenie pre ľudí, alebo bude na prd.
„To bolo príležitostné vyjadrenie, z ktorého sa stal nadmieru okrídlený výrok. V podstate som parafrázoval vetu André Bretona o tom, že buď bude krása kŕčovitá, alebo nebude vôbec.“
Ako by ste ho charakterizovali?
„Vymysleli sme ho s Jaroslavom Dreslerom v roku 1944, išlo o výtvarné umenie o ľudoch i pre ľudí, teda zaujímavé aj pre širší okruh, nielen pre snobov. Proste robiť atraktívne veci, ktoré však majú myšlienku.“
Zostal hominizmus prítomný vo vašej tvorbe aj neskôr?
„Je tam neustále, je jej trvalou zložkou, i keď som to nikdy nejakým veľkolepým spôsobom neproklamoval.“
Umelci vašej generácie, ktorých dospievanie poznačila vojna, boli často očarení ľavicovou avantgardou.
„V posledných rokoch vojny som bol ideovým komunistom, ale nevydržalo mi to dlho. Keď som si prečítal Návrat zo Sovietskeho zväzu od André Gida alebo Surrealizmus proti prúdu od Karla Teigeho, začal som o stalinskom komunizme veľmi silne pochybovať.“
Svoje pochybnosti ste vyriešili dosť netradične.
„Aby som mal úplne jasno, hneď po vojne som sa zamestnal na krajskom sekretariáte KSČ v Brne, ako nečlen strany. Stačil mi mesiac, aby sa definitívne utvrdila moja nedôveru ku komunizmu. Na konci júna 1945, keď do KSČ iní húfne vstupovali, ja som sa s nimi rozišiel.“
Aj preto vás vylúčili zo štúdia na Akadémii výtvarných umení?
„Aj, no pre moje rodinné zázemie sa to dalo čakať. Zvlášť obludné však bolo, že so mnou súčasne vylúčili aj moju budúcu manželku Věru, na ktorú nemali vôbec nič. Len to, že sme spolu chodili.“
V minulom režime u nás nebola núdza o zakázaných umelcov. Nesmeli síce vystavovať, no verejnosť o nich vedela, aspoň to, že sú na indexe. Vy s manželkou Věrou ste zostali úplne v úzadí, prečo?
„Naše izolované postavene bolo do značnej miery dobrovoľné. V kruhoch, kde prebiehali módne trendy, som naozaj nemal čo hľadať.“
Boli to časy umeleckých skupín, nelákala vás táto predstava?
„Nie, nebola tu žiadna skupina, ktorá by ma uspokojovala. Pomerne najbližší mi boli surrealisti, ale trochu mi prekážalo ich sektárstvo. A navyše, po vojne bola produkcia surrealistov už slabšia.“
Ako sa stavali vtedy k vašej tvorbe kunsthistorici?
„Myslím, že si s ňou nevedeli rady, mali problém ju niekam zaradiť. Tých pár mojich minivýstav počas niekoľkých desaťročí prešlo bez ich záujmu, a ja som sa nikam nepchal. Azda len Jiří Kolář a Jindřich Chalupecký ma ako-tak brali do úvahy, koncom šesťdesiatych rokov mi chystali výstavu, ale tá sa už neuskutočnila.“
Po dlhých rokoch sa situácia radikálne zmenila. Ako vnímate terajšiu slávu?
„Neberiem to zasa tak vážne, že by mi to stúplo do hlavy. Dnes je slávny kdekto. Ale doprial by som viac uznania manželke Věre, ktorej tvorbu si veľmi vážim.“
Ale niečo dobré na tom predsa len bude, nie?
„Samozrejme, je príjemné vidieť, že po päťdesiatich rokoch sú tie diela stále živé, tak môžem dúfať, že nejakú chvíľu ešte takými zostanú.“
Zmenilo to nejako váš život?
„Nerobí mi ťažkosti zohrať úlohu, ktorá je na to potrebná. Len som mal trochu obavu, aby sa to všetko nezvrhlo na vavrínmi ovenčený náhrobok.“
Čo bude ďalej?
„Teraz ma čaká ešte ústup zo slávy. To bude celkom príjemné.“
Čaro očareného outsidera
Pavel Brázda • Retrospektívna výstava diela • Veľtržný palác Národnej galérie Praha j Autor projektu: Milan Knížák • Kurátori: Tomáš Vlček, Blaguna Paskaleva • 30. jún - 7. január 2007
Hoci sa Pavel Brázda nikdy nepriznával k žiadnemu umeleckému zoskupeniu či prúdu (aj svojím vlastným umeleckým smerom hominizmom chcel reagovať na ich elitárstvo), možno u neho nájsť inšpiráciu surrealizmom, magickým realizmom, kubizmom, pop-artom či umením prírodných národov. Z diel srší očarenie z každodennej kultúry veľkomesta, filmových plagátov, komiksových hrdinov.
Námety nachádzal v živote bežných ľudí, v poetike chudoby z mestských periférií. Fascinuje ho mystická atmosféra zábavných parkov či cirkusov, ale i tovární, vlakových staníc, plynojemov, elektrických stĺpov. A keďže podobné námety nepatrili v ére komunizmu medzi ideologicky najvhodnejšie, Brázda bol nielen outsiderom, ale dokonca i nežiadúcim outsiderom.
Brázdova tvorba je tematicky rôznorodá. Zvlášť ho očarila technika. Od malička navštevoval automobilové preteky a svoju lásku k autám, ale aj k motorkám či lietadlám vyjadruje aj cez obrazy. Najviac sa to prejavuje azda v cykle Pretekári (na snímke), kde vzdáva hold rýchlosti a sile. Pretekárov v strojoch zobrazuje v skratkovitých, geometrizovaných formách, organicky zliatych v jedno telo, ženúce sa za víťazstvom a slávou.
Bavia ho rôzne kovové súčiastky, klince, matice, kľúčiky, zámky a iné prapodivné strojčeky, ktoré niekedy spája do abstraktných samostatných útvarov a inokedy nimi „len“ vtipne dopĺňa už nakreslené. Kovový šrot a iný odpadový materiál zrazu ohúri svojou zvláštnou, no jednoduchou krásou, až to vyráža dych.
Geometrizácia, ornament, schematizácia, koláž - to sú časté princípy Brázdovej tvorby, z ktorých vychádza napríklad aj pri tvorbe tzv. Pestrých hláv. Črty ľudských tvárí vyabstrahoval do najzákladnejších geometrických línií, kde neraz absentuje nos či iné orgány. Podrobné napodobňovanie reality a iné nezmysly však výslednému dojmu vôbec nechýbajú a jednotlivé tváre sú až prekvapivo živé.
Jeho tvorba zostala po dlhé desaťročia širšiemu publiku neznáma. Zlom nastal až po roku 1989, keď sa z vtedy vyše 60-ročného umelca stal jeden z najoriginálnejších objavov českého moderného maliarstva. Nasleduje mnoho výstav doma i v zahraničí, jeho obrazy sú zaradené do stálej expozície moderného umenia českej Národní galerie.
SILVIA PEŤKOVÁ (Autorka je kulturologička)
Pavel Brázda: Nezapomněl jste se oholit? 1950, detail.
Pavel Brázda: Něžní, nezní, zní, zní z ní, 1967–2006.
