V roku 1977 odišiel za more a presadil sa znovu. Dnes sa domov vracia, nakrúca so silnou mladou generáciou. Na bratislavskom festivale dostal cenu za umeleckú výnimočnosť vo svetovej kinematografii a patrí mu aj Slnko v sieti, naša nová filmová cena. Dostal ju za postavu Markíza vo filme Jana Švankmajera Šílení.
Protináboženské monológy – na nich bola postavená vaša posledná filmová úloha. Celý Švankmajerov film je akýmsi výkrikom za slobodu. Čo ste museli robiť, aby ste sa pri tom psychicky nevyčerpali?
„Koncentrovať sa. Keby som len na sekundu periférnym videním zazrel, že tam kdesi prechádza čašník, už by to bolo všetko nanič. Myšlienku by som nedotiahol, museli by sme opakovať. Vnútorný motor sa vo mne nesmie nikdy zastaviť. Lenže to je všetko otázkou profesionálnej disciplíny. A keď mi odpustíte - tá je zase súčasťou talentu.“
Je pri nakrúcaní niekto, kto v tom hercovi pomáha?
„Naopak, všetko je nastavené tak, aby vás to do poslednej sekundy pred klapkou nabúravalo. Tam stále niekto mrmle, upravuje lampy alebo sa rozčuľuje.“
Vravíte, že vám lichotí, keď si vás vyberie mladý režisér. Napríklad Jan Svěrák do Obecnej školy. Ako si preverujete, či sa s niekým oplatí robiť?
„Nemôžem povedať, že si vyberám režisérov. Samozrejme, niekto sa mi páčil viac, niekto menej. K mojej disciplíne však patrí, aby som s každým vyšiel. A po druhé, aj napriek prekážkam, ktoré mi kladú pod nohy, dokážem dosiahnuť nejaký výsledok.“
Marlon Brando – ku ktorému vás prirovnávajú – sa roky nebavil s režisérom Bertoluccim pre filmPosledné tango v Paríži. Zdalo sa mu, že bol zneužitý. Viete dnes, ako si treba ustrážiť hranicu medzi režisérovým vedením a jeho manipuláciou?
„Vtip je v tom, že prijímam iba také úlohy, ktoré sa zdajú byť pre mňa. Keby si to režiséri nemysleli, dali by ich niekomu inému. Ja prijímam zodpovednosť a chcem mať podiel na konečnom výsledku. Byť jeho spolumajiteľom. Nechcem, aby ma niekto vodil za ruku a robil zo mňa bábku príbehu.“
Pred revolúciou ste dvanásť rokov žili v emigrácii, pripadali vám tie roky dlhé?
„Nie, bolo to krásne obdobie. Čas beží, ako beží. Ja som na nič nečakal, bol som presvedčený, že sa sem nikdy nevrátim. Ani tí najväčší odborníci na zemeguli nečakali, že Sovietsky zväz, to impérium obrovské a silné, sa niekedy položí. Ako som to teda mohol vedieť ja, hlúpy človek?“
Ako ste si predstavovali návrat domov?
„Viete, ja síce stále cestujem, ale ešte nikde som nebol ako turista. Nikdy som nemal dovolenku. Ani do slobodného Československa som sa neprišiel len tak pozrieť. Prišiel som za prácou, najprv v divadle, potom od Svěráka. Preto som nemal žiadne očakávania.“
Český spôsob práce bol vtedy ešte poznačený socializmom. Mali ste s tým problémy?
„Mal, musím sa priznať. Už som si v Amerike zvykol na rýchlejšie tempo, väčšiu intenzitu práce. To mi zrazu chýbalo. No snažil som sa intenzitu do toho vložiť.“
Dnes už sa to zmenilo?
„V Českej republike som robil len jednu divadelnú inscenáciu. Našťastie, s geniálnym slovenským režsiérom Martinom Hubom. On sa pri Kráľovi Learovi správal ako typický anglo-americký tvorca. To znamená, že angažoval mňa – a potom nečakal, že mi bude treba niečo prikazovať. Žiadne prídeš odtiaľ a pôjdeš tadiaľ. Tá úloha je masívna, silná, komplikovaná – a on čakal, že presne to isté do nej vložím. No a že za ňu ponesiem tú spomínanú zodpovednosť.“
Je zaujímavé, že aj v civile rozprávate vo veľmi čistých, presných vetách.
„Obávam sa, že niekedy skôr rozprávam príliš.“
Nepoužívate skoro žiadne zbytočné slová. Kedy ste sa to naučili?
„Také niečo asi nezískate. Viete, človek by mal sledovať svoju myšlienku. Ak má dosť disciplíny, aby držal niť a po tom rozkotúľanom klbku myšlienky stále išiel, určite sa k správnemu koncu dopracuje.“
V úlohe Markíza vo filozofickom horore Jana Švankmajera Šílení. Dostal za ňu cenu Slnko v sieti 2006 za najlepšieho herca.
FOTO – ČT
