Z nejhoršího jsem uvnitř. Tak znie jedno zo známych hesiel frontmana známej českej skupiny Mňága a Žďorp, ktoré už neplatí. Opak je pravdou - PETR FIALA, jeden z najuznávanejších českých textárov a vyhlásený pesimista, je totiž z najhoršieho vonku. Na svete je nový album Duty, ale free, podľa kritík asi najlepší album tejto kapely z Valašského Meziříčí (prezývanom Valmez) za posledné roky. V rámci turné sa Mňága zastavila aj v Bratislave a koncertovala na minifestivale Žákovic Open v Starej tržnici. Tento rozhovor vznikol niekoľko hodín pred vystúpením.
Minule ste sa posťažovali, že na festivaloch na vás chodia davy, ale na plagátoch ste napísaní oveľa menším písmom ako hviezdy. Prečo?
„Ja som sa ani tak nesťažoval, skôr mi to prišlo smiešne. Chcel som upozorniť na fakt, že nás organizátori berú ako klasiku, inventár festivalov a pritom máme väčší úspech ako hviezdy, ktoré letia a na ktoré sú zvedavé hlavne barbíny. Je to vlastne daň za to, že keď sa rozhodnete byť normálni, tak ste pre bulvár absolútne nezaujímaví. Ale koho by zaujímalo, že čítate knižky, že?“
Dá sa s tým niečo urobiť?
„Vôbec. Naopak, som rád, že nie sme prevarení. Teší ma, že si nás ľudia našli, a že sa stále objavujú hudobníci, ktorých nehrajú v rádiu, ale pritom robia geniálnu hudbu. Zoberte si Karla Plíhala. O ňom nie je vôbec počuť, ale má vypredané koncerty. Nikoho nemusí masírovať s tým, v akých trenkách chodí. Však je to úplne nedôstojné pre dospelých ľudí (smiech)!“
Je to divné, akoby existovali dva paralelné svety – jeden mediálny a jeden reálny.
„Mne to vyhovuje. Stačí mi napísať pesničku, zahrať ju na koncerte a vidieť, že z nej majú ľudia radosť. Kedysi sme hrali vo veľkých halách, ale bol to poriadny opruz. Zarobili sme síce veľa peňazí, egá sa nám krásne nafúkli, ale na druhej strane sme nechceli skončiť ako veľké české kapely, ktoré nemôžu veľa koncertovať. Urobia turné, a potom musia zas istý čas čakať, aby fanúšikovia boli nadržaní. My sme chceli hrať oveľa častejšie, preto sme sa vybrali cestou trmácania sa po kluboch. Je to príjemné, pretože to je normálny život.“
Vy ste vlastne moment imaginárnej slávy Mňágy a Žďorp zachytili vo filme Happyend, kde ste sa vpasovali do úlohy neskúsených hudobníkov, ktorí spadnú do pazúrov šoubiznisu.
„Tam sme naznačili, ako to s nami mohlo dopadnúť. Bol to vlastne vykradnutý film Rock'n'Roll Swindle od slávnej punkovejskupiny Sex Pistols.“
Happyend bol dokonalou paródiou, ktorej však veľa ľudí uverilo.
„No uverilo. Aj sme sa trochu vydesili. A malo to ešte jednu šialenú rovinu. Niektoré z tých najviac neuveriteľných príbehov sa v reálnom živote začali napĺňať. Spomínate si na scénu s jablkami? (Pozn. autora: Vo filme je scéna, kde sú členovia skupiny oblečení v kostýmoch v tvare ovocia, pretože ich sponzorovala potravinárska spoločnosť.) Na jej základe sme dostali ponuku na reklamu. Bolo to fakt komické.“
Mňága je stálicou českej scény, ktorá v deviatej dekáde vydala každý rok nový album. Čím to je, že ste ako skladateľ taký tvorivý?
„Asi tým, že som bol workoholik, ktorý neviedol normálny rodinný život. Cez deň som sa staral o deti, ale keď nastal večer, tak som letel do skúšobne, kde som trávil sedem dní v týždni a vymýšľal rôzne vtákoviny, z ktorých sme žili sedem–osem rokov. Potom sa to však zbrzdilo, pretože sa v kapele začali príliš často meniť hudobníci. Teraz je to ok, už máme plán na ďalšie tri roky.“
To znamená, že už uvažujete o novom albume? Však posledná nahrávka Dutý ale free vyšla len pred niekoľkými týždňami.
„To ešte nie. Nový album plánujeme až o dva roky. Teraz sa snažím skladať postupne. Napíšem pieseň, a potom sa k nej vraciam, vyhadzujem vatu, okresávam ju a pridávam nápady. Nie sme totiž parta skvelých hudobníkov, ktorí dokážu vymyslieť a nahrať album z fleku v štúdiu.“
Dutý, ale free. To je parafráza Duty Free, nie?
„Znamená to hlúpy, ale slobodný. Ale zároveň aj chudobný, ale slobodný!“
Kritici si všimli, že je neskutočne pozitívny. Pritom vy ste boli donedávna skeptikom číslo 1 v Česku, ktorý na každý album Mňágy dopísal heslo - Neprepadnite žiadnej nádeji! Kde sa vzala tá zmena?
„Pred dvomi rokmi som stretol svoju terajšiu ženu Zuzanu. Pochopil som, že na svete môže byť nádherne, keď stretneš človeka, o ktorom vieš, že prejde s tebou životom. Je to niečo, ako keď človek žije roky v stane, a potom z neho vylezie. Už sa mu odrazu nechce spievať o tom, že žiť v stane je na hovno. Radšej spieva o tom, aké je nad stanom krásne nebo.“
Takže už nežijete v eurodomčeku, ako spievate v jednej z nových pesničiek?
„Svoj eurodomček som postavil v minulom živote. Jediné, čo som si z neho zobral, boli deti a knižky. Dnes mám iný pohľad na svet. Ďalšie pesničky budú určite pozitívne, ale zároveň aj dosť rýpavé. Určite sa do nich premietne, že som dlhé roky žil ako blbec, neúprimný sám k sebe. To, čo teraz ,sklízím’ je dosť husté. Z minulosti sa mi vracia veľa vecí. Musím uznať, že keď si ľudia o mne mysleli, že som bol kretén, tak mali pravdu. Žil som dvojaký život a myslel som si, že mi to prejde. Som rád, že mi to neprešlo. Inak by sme tu spolu nesedeli a ja by som bol možno už mŕtvy.“
Ako to myslíte?
„Fajčil som neuveriteľné množstvá trávy. Okrem toho mi v roku 1997 zomrel otec a ja som zanevrel na svet. Nestaral som sa o seba ani o druhých. Keď som ochorel, bolo mi to jedno, radšej som sa zhulil. Bolo to hrozné, Zuzanu som stretol o päť minút dvanásť. Až teraz si môžem povedať - som spokojný.“
Až teraz sa mi vybavuje jedna vaša výborná pieseň Spaste svoje duše. Bol to váš výkrik z tmy?
„Spaste svoje duše je skutočne výkrik, rovnako ako väčšina mojich pesničiek z tých čias. Slovo duša sa pomaly stáva v našom rýchlom svete nadbytočným a často aj smiešnym, ale je to oveľa dôležitejšie slovo ako peniaze, úspech, zisk. Viete?!“
A vidíte, predsa je tu potrava pre bulvár. Viem si predstaviť titulok v Blesku – Spevák Mňágy a Žďorp sa zhulil do bezvedomia. Vedeli by ste si predstaviť niečo podobné?
„Neviem, či v čase, keď si Tereza Pergnerová tlačí heroín striekačkou do žily a Richard Müller vyťahuje svoje malé ,péro’ na koncerte, by to niekoho zaujímalo.“
Časopis Rock and Pop označil váš debut Made In Valmez za album desaťročia. Aký je to pocit?
„Bolo to správne rozhodnutie (smiech)! Zažil som drobnú satisfakciu oproti veľkým skupinám, ktoré túžili po takomto ocenení. Beriem to zároveň ako ocenenie všetkých kapiel, ktoré sa vynorili po revolúcii s novým popom - jednoduchými pesničkami s textami, ktoré nie sú blbé, ale sú o niečom. My sme boli a sme amatérska kapela, ktorá je v protiklade k vymakaným hudobníkom. To bola tá zmena, ktorú priniesli deväťdesiate roky. Keď sme sa stali známejší, v každom rozhovore som hovoril: Písať pieseň je ľahké - zoberte si gitaru, naučte sa štyri akordy, to je všetko. Nie je to žiadna veda. Novinári však hovorili, že to nie je pravda. Ale je to pravda! Akurát, že dnes už to nehovorím, pretože to nechce nikto počuť.“
Spolu s Michalom Kaščákom moderujete česko-slovenský program Ladí neladí, kde predstavuje rôzne kapely z oboch štátov za účasti hudobných novinárov. Ako moderátor, na ktorej strane stojíte, na strane kritikov alebo hudobníkov?
„Na strane zvedavcov. Som hudobný fanúšik, ktorý má rád hudbu a pátra po tom, ako vzniká, prečo ju ľudia robia a čo za tým všetkým je. Osviežuje ma to. Počujem nové kapely, ktoré to robia úplne inak než ja, spoznám, kto je pozér a kto nie. Snažíme sa to robiť čo najúprimnejšie, aby ľudia nehovorili kecy z promokampaní, ale skutočné príbehy - o tom, ako šiel chlapec po ulici, stretol dievča a povedal jej, poď k nám spievať. To sú veci, ktoré dokážu mladého človeka pred televíziou nakopnúť.“
A čo vás nakoplo na začiatku?
„Najviac ma nakopla punková a alternatívna scéna zo začiatku osemdesiatych rokov, ktorá dala jasne najavo, že názor je viac ako hudobné umenie.“
