Frederico García Lorca: Lorkiáda. Divadlo Jonáša Záborského v Prešove. Réžia: Marián Pecko. Hudba: Róbert Mankovecký. Scéna: Pavol Andraško. Kostýmy: Eva Farkašová. Dramaturgia: Martin Geišberg. Hrajú: Kveta Stražanová, Jana Jurišincová, Ľudmila Dutková a ďalší. Premiéra: 15. decembra
Vo svete reklamy je veľmi populárne riešenie dva v jednom. V prešovskom divadle ponúkajú tri v jednom. Krvavá svadba, Plánka a Dom Bernardy Alby od spoločného autora uvádzajú v jeden večer v akomsi zostrihanom predstavení. „Napadlo mi, že by mohlo byť zaujímavé pozrieť sa na tri predstavenia cez príbeh jednej ženy. Jej postava prechádza od nevesty cez manželku až k vdove,“ hovorí režisér Marián Pecko. K Lorcovi má blízko, obdivuje ho ako autora. Z trojvečera je jeho obľúbenou časťou Dom Bernardy Alby. „Lorca sa mi páči ako básnik, mám rád vyjadrovanie jeho postáv prostredníctvom obnažených emócií, duševných a vzťahových pitiev.“
Texty jednotlivých drám skrátili, aby zostala priama linka emócií a vášní. „Inscenujeme poéziu v priestore. Každú časť sme uchopili inak, ale neviem povedať, o aký žáner ide. Lorcove drámy však komédiou určite nie sú,“ zamýšľa sa Pecko.
Tvorcovia nemysleli na konkrétnu divácku skupinu. Okrem detí podľa režiséra môžu dielo vzhliadnuť všetci, ktorí majú radi vážne príbehy s podnetom na zamyslenie a dobrým hereckým obsadením.
Gogoľ je farebný, ale mrzne pri ňom úsmev
Nikolaj Vasilievič Gogoľ: Revízor. Divadlo Alexandra Duchnoviča v Prešove. Réžia: Svetozár Sprušanský. Kostýmy a scéna: Alexandra Grusková. Premiéra: 16. decembra
Režisér a dramaturg Svetozár Sprušanský s Divadlom Alexandra Duchnoviča získal v minulej sezóne päť nominácií za Čechovovho Uja Váňu. Rozhodol sa s divadlom spolupracovať znova, opäť na inscenácii od ruského autora. „Veľmi nás to zaväzuje. Neviem si predstaviť, že budú do divadla chodiť kritici a diváci, ktorým musím niečo potvrdiť, dokázať alebo sám seba obhájiť,“ vyjadruje sa k poznámkam, či chce byť opäť v nomináciách na Dosky. „Tento cieľ nemáme. Chceli sme najmä prerozprávať stále aktuálny, vtipný a pre nás lákavý príbeh o malom podvodníkovi z dnešného sveta.“
Čechov bol orientovaný na vnútro svojou melanchóliou, Gogoľ je podľa Sprušanského „rozfarebnený“ grotesknosťou a tragikomický. Spoločným menovateľom ruských autorov je herectvo a úžasná prenikavosť do vnútra človeka, hlbín jeho duše. Ruské hry zanechávajú dojem aj svojou drsnosťou a pravdivosťou zároveň. „Snažili sme sa pred koncom diváka zmraziť. Po úsmeve ich necháme zvážnieť. Diváci na predpremiérach tvrdili, že záver je nesmierne krutý k nám ľuďom. Aj takýto rozmer sme sa do inscenácie snažili prepašovať.“ Režiséra najviac bavilo panoptikum charakterov s rôznymi negatívnymi vlastnosťami.(zk)
V minulom živote sme boli kentauri
Divadlo Astorka Korzo '90 - Roman Polák: Kentauri. Dramaturgia: Andrea Domeová, hudba: Ľubica Čekovská, scéna: Vladimír Čáp, kostýmy: Simona Vachálková, réžia: Roman Polák, hrajú: Ján Kožuch, Matej Landl, Miroslav Noga, Juraj Kemka, Lukáš Latinák, Zita Furková, Szidi Tobias, Lucia Gažiová a ďalší. Premiéra 15. decembra 2006
„Hru som si zrežíroval sám, lebo nikto iný by sa do nej asi nepustil,“ hovorí s úsmevom režisér Roman Polák na margo divadelnej hry Kentauri, ktorú sám napísal a naštudoval s hercami divadla Astorka. Uvedomuje si, že hra môže vyvolať polemické reakcie. K napísaniu hry zo súčasnosti, prepojenej okrem nedávnej minulosti aj s mytologickými paralelami, ho svojho času vyprovokoval bývalý disident Milan Šimečka úvahou o tom, že zrelá generácia sa stále nevysporiadala s komunizmom v tvorbe. Výsledkom je psychologický ponor do duší istého režiséra a jeho troch dcér, poznačených vlastnou nemohúcnosťou, prameniacou z praktík bývalého režimu.
Režisér si váži otvorenosť hercov, ktorí s ním do projektu išli, a zrejme nie iba preto, že si uvedomujú nevyhnutnosť predstavovať našu súčasnú modernú drámu. „Po hrách Ruda Slobodu je to opäť inscenácia, ktorá sa mi naozaj páčila,“ hovorí Zita Furková, ktorá v nej hrá postavu herečky, ktorá je priam diagnózou herectva. Szidi Tobias režiséra s láskou nenávidí: „Presvedčil ma o tom, že aj keď nechcem, som v tom. Chcelo to odvahu.“ Hlavnú postavu - režiséra Jula - si z komorného divadla v Martine prišiel zahrať Ján Kožuch ako hosť: „Polák pôsobil u nás v čase prevratu. Našiel som vo svojej postave reflexie, ktorých prameň poznám. No iba divák bude vedieť povedať, ako sa s nimi na javisku stretnem.“
Autor: ea
